Ja vs. celý svet

PO tom...

Išlo to zo mňa všetko von. Ten stres, trápenie, bolesť a strach sa zmenili len na polohustú kvapaliny vychádzajúcu z mojich úst. Mala som šťastie, že posledné jedlo som mala ani nepamätám kedy, inak by toho vyšlo ešte viac. A áno, stále som bola nahá.

To Erik ale rýchlo zmenil. Pozviechal sa skôr ako ja, odkrivkal sa k posteli a zdravou rukou mi hodil ďaľšiu prikrívku.

Ihneď som sa do nej zababušila. Zvláštne však bolo na tom to, že som už vôbec nepociťovala hanbu z nahoty. Ale aj tak, tú trošku slušnosti som v sebe mala, pozbierala moje spodné prádlo a poza deky som sa obliekla. Nohavice a tričko mi boli na nič, keďže obidve boli roztrhnuté napoly.

Síce Sedrickove ošatenie bolo takmer nepoškodené, nemohla by som si ho na seba dať.

Znova cítiť jeho pach. To vedomie, že to pred takou hodinou mal na sebe, nie, na to som pociťovala až prílišný odpor k nemu.

Čo ma však prekvapilo najviac, bolo správanie Erika. Staval sa k tomuto všetkému tak pragmaticky, vecne.

Preboha, však zabil človeka! Dýchajúceho človeka! Mladého človeka!

Nechcela som aby to takto dopadlo...

Síce mi Sedricka ľúto nebolo, to ani troška. Predsa sa to všetko udialo tak rýchlo...

Nemohla som tomu zabrániť. Bola to sebaobrana.

Ale aj tak mi z toho bolo na nič.

Väčšina ľudí by bola asi smutná. Cítili by sa vinne. To je práve na tom to najhoršie. Ja bolesť necítim, nieto ešte vinu.

V tom okamihu, keď Erik zastrelil Sedricka, hľadela som Sedrickovu priamo do tváre. Videla som jeho výraz. Plný paniky, strachu. Ako ranené zviera. Bol zvieraťom celý život, bol ním aj keď zomrel.

Existuje tam hore niečo? Alebo niekto...ja neviem. Nikdy som neverila na posmrtný život. Na nebo a peklo. Sú to len detské báchorky. Podľa mňa, ľudia si vymysleli Boha preto, lebo nedokážu veriť samy sebe.

Ale teraz, keď pozerám do jeho mŕtvych očí, želám si, aby našiel lepšie miesto. Miesto, kde začne odznova.
Stále ho nenávidím, lenže...teraz už nevidím toho tyrana, ktorý mi zničil život, vidím len...dieťa.
Mŕtve dieťa.

Erik ku mne dokríval a s očakávaním sa prizeral, čo spravím. Dal mi čas a za to som mu nesmierne vďačná. Hodnú chvíľu som nad ním stála. Možno 10 minút, možno 20, neviem.
Nakoniec som sa odhodlala, priklonila sa k jeho telu a palcom a ukazovákom som mu zavrela oči.

Erik pochopil, že tu už sme skončili. Chytil ma za rameno, ja jeho pod pás a spoločne krívkajúc sme smerovali k východu.

Išli sme preč. Preč od Sedrickovho studeného tela ležiaceho v mláčke krvi. Preč od miesta, z ktorého ma budú mátať do konca života nočné mory. Preč od tohto všetkého.