Ja vs. celý svet

Je mi to ľúto!!

Na začiatok...veľka vďaka za 2K videní..a prepáčte,že som nepridávala kapitoly.
Veď to poznáte..škola,známky a tak...no teraz sme sa s kamarátkou rozbehli..
Prajem príjemné trošku dlhšie čítanie... ;) ;)...

Lucy bola presná. Práve som schádzala zo schodov, keď zaklopala na naše (už nové) dvere.

,,Tamara! Pohni si! Musíš mi povedať všetko! A nevynechaj detaily!" jej zvonivý hlas na mňa pôsobil ako balzam.

,,Už idem, vydrž, ešte si zbalím peňaženku!"

Boha a kde je? Fúha nebola som tu deň a už neviem kde mi hlava stojí. Kde som ju len dala? No tak Tamara, spomeň si! Lucy nenávidí, keď meškám.

,,Hej hej!Ani ma
nepozdravíš a už ideš preč?"spýtal sa ma známy hlas.

Z chodby vyšiel naštvaný Mason. V rukách držal niečo malé a ružové.

,,Moja peňaženka! Oh, ďakujem hľadala by som ju celú večnosť! Teraz ak dovolíš..."

Načiahla som sa po ten, nanešťastie prázdny, kúsoček látky v jeho dlaniach s úmyslom si ho zobrať. Mason však stisk nepovolil.

,,S kým ideš von?"nadvihol obočie a starostlivo na mňa pozrel.

,,Bože Mason, nebuď dramatický! Dohodla som sa s Lucy von, tak idem. A ty mi v tom nezabrániš!"

Nemali sme si čo povedať. S kamennou tvárou pustil peňaženku, takže konečne bola zasa moja.

Zvrtla som sa na päte bez pozdravu som vykročila k dverám, za ktorými stála nervózna Lucy.

Zvláštne, kedysi sme s Masonom mali dobrý vzťah. Taký typický dobrý súrodenci. Občas sme sa pobili, väčšinou pre blbosti, občas sme sa pohádali ale vždy to nakoniec skončilo udobrením.

No neviem, ako skončí toto.
Zdá sa, že už to nikdy nebude tak ako predtým.

Pochmúrne myšlienky mi z hlavy vyhnalo búrlivé objatie, ktoré som od Lucy dostala hneď pri otvorení dverí.

Opätovala som ho. Tvár som zaborila do jej krásnych, voňavých blonďavých vlasov. Voňali pekne.

Tak ako domov.

Ušla mi aj jedna slza, ktorú si našťastie Lucy nevšimla.

Po pár minútach strávených v objatí, sme sa od seba odtiahli.

,,Bože Tamara, ty si ale schudla! A čo je toto monokel?! Musíš mi toho toľko povedať!" riekla s obavami.

,,Jasné ,Lucy ale nie tu. Je tu príliš veľa neželaných očí a uší. Poďme niekam kde nikto nebude."

Obe sme vedeli, kam pôjdeme.

Na naše tajné miestočko.

Našli sme ho už dávno, ešte keď sme boli v škôlke. Zvykli sme hrávať vybíjanú na lúke pri lese. V jeden deň nám však lopta vypadla a zaliezla do kríkov. Odhrnuli sme kríky a tam...

Proste krása.

V strede lesa bol spadnutý strom, ktorý sa nápadne podobal na lavičku.
Okolo neho bola alej nádherne sfarbených stromov, pod nohami nám vŕzgala tráva, pokrytá rannou rosou. Všetko to doplňovalo slnko presvitajúce pomedzi listy a motýle lietajúce z kvetu na kvet.

Tak tam sme presne išli. Bolo to asi tak 15 minút rýchlou chôdzou, ale to nám nevadilo.

V tichu, ktoré vôbec nebolo trápne, sme si užívali prítomnosť tej druhej. Po ceste sme sa zastavili kúpiť kávu v neďalekej kaviarni.

Objednávka bola niekoľko rokov tá istá: ja machiatto a Lucy caffe latte. Niektoré zvyky sa proste nemenia. Smutné je, že tie moje sa zmenili od základov.

Keď sme dorazili na miesto, ako prvé sme sa usadili. Starý peň už bol dobre vysedený od našich ,,zadníc", stačilo si len oprieť nohy o kameň, ktorý bol poblízku a relaxovať.

,,No tak hovor, Mia, chcem počuť všetko!"

A ja som jej to všetko aj vyrozprávala. Pekne pomaly, opatrne. Nepríjemné detaily som si nechala pre seba, ale aj tak zo mňa šlo viac než dosť.

Na niektorých pasážach som nezadržala slzy, aj keď som veľmi chcela.

Proste to nešlo.

Po rozpovedaní príbehu stála Lucy s nemím úžasom. Či zhrozením? Ani neviem.

,,Bože Tamara je mi to tak ľúto!" vykríkla a rozplakala sa.

Upokojovala som ju asi 10 minút. Snažila som sa byť silná a konečne sa mi to podarilo.

,,A čo Erik?" spýtala sa, slzy už mala vysušené.

,,A čo s ním? Poďakovala som sa mu a tak..."

,,Čože si?! Bože Tamara, ten chlapec za teba riskoval život!A ty? Ty nič!" riekla s rozhorčením.

Ako matka kárajúca svoje dieťa.

,,Ihneď pôjdeš za ním a vybavíš si to s ním v súkromí! Žiaden Mason, proste nikto, chápeš?!" nakričala na mňa.

,,Jasné...no ale už sa stmieva nepôjdeme teda?" opýtala som sa žmúriac do šera, ktoré nás náhle obostrelo.

,,Dobre, vystrojím ťa k Erikovi, aby som mala stopercentnú istotu, že tam pôjdeš. A okrem toho sa o teba bojím, Tamara." povedala a vyrazili sme.

Po ceste sme sa ešte rozprávali a dosť nasmiali až sme dorazili k Erikovmu domu.

Uf, idem na to.

Koment a vote diki...vám..

NiKa7890