Stála som v záhrade plnej kvetov. Okrem nich vôkol mňa nebolo nič. Úplné ticho. Až takmer hrozivé.
Videla som motýle, poletujúce z krvavočervených tulipánov na belavé nevädze. Hodnú chvíľu som len kráčala a kochala sa okolím.
Čo tu robím? Ako som sa sem dostala?
V tom som po mojej pravici zbadala chodník. Obyčajný, pokrytý štrkom. Ale aj tak na ňom bolo niečo zvláštne.
Rozhodla som sa to ignorovať a vybrala sa po ňom. Ako som kráčala ďalej a ďalej po cestičke, nádherné kvety popri nej začali postupne vädnúť.
Začína to byť desivé.
Pár minút na to sa cesty rozdvojovali.
Pozrela som sa doľava a tam stál Erik...
Hnedé vlasy roztrapatené od vetra, ktorý z nenazdania začal duť. Pozeral na mňa a s úsmevom na tvári my kýval. Bolo to divné. Ruka, ktorú mal predtým prebodnutú bola zahojená. Ani škrabanček.
Takže je to sen. Už dlho sa mi nič nesnívalo.
Nevydržala som hľadieť na toho ,,šťastého Erika", toho bezstarostného a šibalského chlapca, ktorým bol...predtým než ma spoznal.
Chcela som ísť k nemu, dotknúť sa jeho hladkej tvári aspoň na chvíľu...ale ako som spravila krok vpred, jednoducho...zbĺkol.
S odporným výkrikom agónie sa premenil na prach, kričiac moje meno.
,,Tamara!"
Z pravej strany na mňa volal Mason.
,,Mason, čo sa to tu deje?!"
Bála som sa k nemu priblížiť. Čo ak zhorí aj on? To by som nezniesla.
,,Poď ku mne Tamara,neboj! Rýchlo, lebo ťa to zničí, obzri sa!"vravel.
V tom sa chodník pod mojimi nohami začal triasť. Snažila som sa pobehnúť, ale niečo ma schmatlo za nohu.
Bola to ruka! Horiaca Erikova ruka!
Jej neprirodzene dlhé prsty za mi obliepali okolo členka, smerom k lýtku mi zanechávali čierne uhoľné škvrny.
Nemohla som dlhšie čakať.
Zahnala som sa nohou a vykopla ruku ponad prázdny priestor, kde pred minútkou bola ľavá odbočka.
Potom si pamätám len pálenie v chodidlách, môj prerušovaný dých a kvapky potu stekajúce mi z čela pri namáhavom šprinte pred...
Pred čím vlastne? Pred prázdnotou? Pred skazou? Alebo...pred sebou?
Už ostávalo len pár metrov. Mason ma z diaľky povzbudzoval. Už načahoval ruky...
PÍP,PÍP,PÍP
Posteľná bielizeň bola prepotená a rozhádzaná. Pyžamo pôjde, pravdepodobne hneď do práčky.
Vypla som ten mučiaci nástroj, zvaný ako budík. Ukazoval 8:30 ráno.
Pretrela som si oči a pozrela pred seba.
Takže to bol len sen... Strašne divný, chaotický a...pravdivý sen... Výplod môjho mozgu, za dobu keď som spala.
Ale dobre som vedela, že si to len nahováram.
Tak no...málo slov....
Je to oddychové...Zachvíľu...bude...
Nechajte sa prekvapiť.
Koment a votes...
NiKa7890
ESTÁS LEYENDO
Ja vs. celý svet
RomanceUž ste niekedy mali pocit, že sa vám všetko vymyká spod kontroly? To také kruté uvedomenie si toho, že neviete komu vôbec veriť? Kto klame? A kto hovorí aspoň z časti pravdu? Príliš veľa otázok, všakže? A žiadne odpovede... Takto presne sa cíti aj 1...
