Ja vs. celý svet

Odvaha?

Do riti! Dobre Tamara...spamätaj sa, Sedrick na teba mieri zbraňou... Čo robiť? Možno nie je nabitá. Pche, no to určite, pri mojom šťastí..

Ale niečo som si všimla.

Namiesto Erika, ktorý bol pri zachádzaní so zbraňou profík,

Sedrick mal ruky prepotené, triasli sa mu a z očí mu jasne vyžaroval nepokoj. Už sa nepodobal na toho silného, nezávislého vodcu svojej partie.

Bol len...zmätený. Síce hajzel, ale aj tak zmätený.

,,Zabijem...ťa Tamara zabijem...som toho schopný! Počúvaš ma Tamara?! Ja ťa zabijem!''

Jeho hlas sa triasol ešte viac ako jeho ruky.
Po tvári mu stiekol malý pramienok potu.

Asi to nebolo správne, ale nebála som sa ho. Už nie. Mala som pred ním rešpekt, avšal to len kvôli tomu, že na mňa mieril pištoľou.
Rýchlo som si prezrela oblasť. Dvere sú otvorené, ujsť by sa teoreticky dalo... V tej chvíli nakuknem poza Sedrickovo plece. Ležal tam ON.

Takého bezbranného som ho ešte nevidela. Možno sa to dalo porovnať vtedy pred nemocnicou. Mal vtedy rovnaký výraz. Ale teraz sa v ňom zračilo aj čosi iné...odhodlanie.

Ústami mi niečo naznačoval. Pozeral nie na mňa, prstom mi ukazoval niečo vedľa mňa. Nenápadne som sa pozrela na to miesto, kam ukazoval.

Stál tam kvetináč. No a? A čo s tým? A vtedy mi to došlo.

Nechcela som hneď zájsť k násiliu. Toho už bolo dosť. Možno pomôže len dobré slovo... Nabrala som trošku odvahy a pristúpila krívajúc k Sedrickovi.

,,Dobre, hlavne sa ukľudni, ok? Nechceme aby niekto prišiel k úrazu, všakže?"povedala som, tisnúc si špinavú deku ešte viac k nahému telu.

On bol stále nahý. To robilo túto situáciu viac morbídnejšiu.

Pristúpila som krok nemu. Srdce mi tĺklo ostošesť. Cítila som, že zachvíĺu odpadnem. Ale nemôžem, musím byť silná. Ani nie kvôli mne ale kvôli Erikovi. Musí prežiť, aj keby to malo znamenať, že ja nie. Sedrick stále držal zbraň namierenú na mňa.

Jeden krok dopredu. Jeden sprostý krok dopredu. A všetko sa dosralo.

,,Nechoď ku mne ty zmyja! Mne sa nič nestane, ale tebe áno! Zničím ťa! A vieš čo, môžem s tým hneď aj začať!"

Ozval sa výstrel. Zavrela som oči. Toto nemusím vidieť. Čakala som ostrú bolesť, ale nič neprichádzalo. Otvorila som ich a zbadala čosi oveľa horšie.

Ihneď som si všimla krv. Veľa krvi. Erik si teraz nedržal len ruku. Nie, jedna ruka by toho toľko nevyprodukovala. Jeho noha, videla som tam dieru. A guľku v nej.

Skláňal sa nad ním Sedrick. Smial sa. Ten hajzel sa totálne zbláznil. Započula som Erikové prerývané dýchanie prerušované nadávkami. Muselo to riadne bolieť. Strelil ho dosť hlboko. Bolo vidieť aj kúsok kosti.

To stačilo, žiadne podobrom. Ten chlap sa zbláznil! Je čas prejsť na plán B. 

Sedrick sa otočil ku mne:
,,A teraz, teraz si na rade ty, ty suka!"

To, čo sa vtedy udialo, bolo jedno z najadrenalínovejších vecí v mojom krátkom živote.

Bez vahánia som na Sedricka hodila deku. To ho na chvíľu rozptýlilo. Ako sa z nej vymotával rozbehla som sa k nemu a z rúk mu vyrazila pištoľ. Nečakal to. Nečakal nič. Pištoľ som odhodila Erikovi. Zatedy sa Sedrick z deky dostal, ale ja som bola pripravená. Zahnal sa pravou rukou s úmyslom udrieť ma. Ja som mu úder znemožnila ľavačkou. A uštedrila mu do brady pravým hákom. To ho vyviedlo z miery. Pre mňa výhoda, ktorú by som využila kopom do stehna.

Ale ako vždy, mne sa niečo zlé stať musí. Samozrejme, prívalom adrenalínu som zabudla na to, že mám nohu zlomenú.

Pri nevydarenom kope mi Sedrick nohu pridržal a šmaril ma o stôl.

Nemohla som sa hýbať. Podotýkam, obaja sme boli stále nahí.

Keď sa Sedrick chystal na posledný úder, ktorý by ukončil môj život, jeho hrudník prevŕtala guľka.

A Sedrickova krv vystrekla na moju tvár.

Pamätáte si, ako som vám hovorila, že sa povraciam?

Voilá, je to tu...

Rozhodla som sa,že budem naďalej písať..
A ďakujem za toľko videní..
Na obrázku M9..aby ste vedeli...

NiKa7890