Ja vs. celý svet

ČO?!?!

Do pekla aj s nimi.
Teraz sa dozviem,že som sestra drogového dílera! A prídu oni! To ako naschvál! Niekto sa tam hore na mne neskutočne baví.

Rýchlo som dvere zabuchla.

Nechcela si sa konečne postaviť problémom Tamara?

Budeš takto večne utekať pred všetkým, čo ti život pripraví?

Ak áno, tak to si riadne úbohá- kričalo na mňa moje podvedomie.

A malo pravdu.

Som zbabelec.

Bola som zbabelec. Doteraz.

Moje telo sa spamätalo skôr ako moja myseľ.
Pevne rozhodnutá, nehľadiac na strašné následky som otvorila dvere a Sedrickovi vlepila poriadnu facku.

Pred očami všetkých.

Dlhú chvíľu bolo ticho. Nikto nič nepovedal. Nikto nezareagoval. Pravdepodobne boli všetci rovnako prekvapení z môjho činu tak ako ja.

Ale to, čo ma desilo najviac, bol Sedrickov úsmev. Zákerný, zlomyseľný, akoby to už predtým očakával.

Potom sa začal smiať. Takým tým odporným hereckým smiechom, tým hlasným ,,ha ha ha", po ktorom človek pochopí, že je v riti.

,,Tamara už sa z toho nevyzuješ!"

V sekunde mi úder opätoval. Omnoho silnejšie. Jeho kostnaté hánky vrazili do môjho pravého líca a ja som pod silou úderu padla na zem. Celá hlava mi pulzovala bolesťou, mala som pocit, že mi vybuchne. V ústach som zacítila známu kovovú pachuť.

Potom si ma zobrala doparády Sedrickova banda. Biana, Jane, Viktoria, Watson, David. Všetci nechutne bohatí a...nechutní sami o sebe.

Keď skončili svoju zábavku, bola som na pokraji síl.
Oči som mala zahmlené od sĺz, ale aj tak som zbadala prichádzajúce Sedricka.
Celý čas, čo ma mlátili, stál bokom.
To nie je jeho štýl.
Niečo plánuje a piknik v parku to nebude.
Priklonil sa ku mne. Očakávala som ďaľší úder ale....neprichádzal.
Namiesto toho presunul svoje ústa k môjmu uchu a zašepkal:

,,Nejako ťa už statočnosť opustila, pravda Tamara? Už sa bojíš? Ja ti to nezazlievam Tamara, mala by si sa báť."

Keď to dohovoril, otočil sa ku kamarátom a rozkázal im:

,,Vezmite ju dokým nám tu nevykrváca."

Ako to povedal, Biana s Jane ma schmatli za nohy a David s Viktoriou za ruky.
Vliekli ma preč, preč od domova.
Bála som sa.

Moje obavy prerušil Watson, svojou päsťou samozrejme a ja som pomaly strácala vedomie.

Kde boli všetci tí ľudia? Kde boli naši milovaní susedia, keď ma tu mlátili?! Kde bola spravodlivosť, polícia, pani so psom hocikto?! Kde doriti boli?!

A prečo ja?

Tieto myšlienky ma sprevádzali až dovtedy, kým som stratila vedomie.

****

Otvorila som oči a našla sa na posteli.

Poobzerala som sa.
Hlava ma bolela pri každom pohybe.

Aj tak som ale stihla zaregistrovať moje okolie.

Bola som v zastaralej izbe, ktorá podľa mňa nevidela poriadok už dobrých pár rokov.

Prachové čiastočky lietali okolo mňa a dráždili mi nos.

V izbe vládla deprimujúca,ponurá atmosféra, okná pevne zabarikádované.

Keď si moje oči privikli na tmu, dokázala som rozoznať siluetu stola, deravej skrine a sklo rozbité na obšúchanej drevenej podlahe.

Kde to som?

,,Á..už si hore!"povedal ktosi.

,,Kto..kto tu je so mnou?"zakričala som na pánsku postavu zahalenú tmou.

Líco ma pálilo ako nikdy predtým a pravdepodobne mám vybitý zub.

Potom vyšiel. Bol to Sedrick. Oh, aké ,,prekvapivé".

Ihneď som začala klásť otázky:

,,Kde to sme? Kde sú ostatní?  Prečo si ma sem zaviedol? Čo mi chceš preboha spraviť?!"

Napriek ukrutnej bolesti v (asi) zlomenej nohe som docupkala k dverám. Boli zamknuté.

No vážne Tamara, ty si si fakt myslela, že ich nechá otvorené?! Ty si fakt naivka.

Zatedy prešiel Sedrick ráznym krokom ku mne. Schmatol ma za vlasy a riekol:

,,Ticho..bude sa ti to páčiť. Ostatných som poslal preč, aby sme mali čas len pre seba."povedal so smiechom z ktorého neveštilo nič dobré.

Začal ma nechutne obchytávať a druhou rukou prechádzal po mojich stehnách  smerom hore...

,,Nie!Nehaj ma!Nedotýk
aj sa ma!"povedala som.

Samozrejme, on ma nepočúval. Veď predsa načo?

Bola som jeho, jeho hračka, ktorú keď zničí, tak ju odhodí a viac sa o ňu nikto zaujímať nebude.

...Vôbec nikto.....Však ako vždy....

Ták ďalšia čaasť...
Komenty a votesy...
Posnažíme sa písať....
Diki....

NiKa7890