tma. Všetko kolo mňa je len veľká ničota. Neviem kde som, neviem čo tu robím. Všetko je tak tiché, som sama. Tak toto je smrť? Temnota? To som až toľko toho napáchala, že som nezaslúžila aspoň to svetlo na konci tunela? Asi monštrá ako ja si nič iné nezaslúžia než len tmu a chlad.
Je to divné, ale počujem hlasy, ktoré ma volajú naspäť. Snažím sa hľadať cestu von s tohto bláznovstvá, ale márne. Kričím s plných pľúc až mi hlasivky idú odísť. Som sama, sama. Vždy som bola. Všetkých som chcela zachrániť, všetkých som chcela od toho zlého odtlačiť. Preto som sa obetovala za Scotta.
Sedím na studenej, chladnej čiernej podlahe v tureckom sede a pozerám sa pred seba. Sama neviem, kde sa to vlastne pozerám. Nikto tu so mnou nie je, aspoň som si to myslela.
"Lydia" zašepkal chrapľavý hlas
moja hlava sa otočila doprava potom doľava. Spanikárila som, ako to že tu so mnou niekto je.
"Lyduška" no toto som už poznala. Slzy mi zaplnili oči, predo mnou stojí osoba, ktorú som nikdy nechcela stratiť, ktorá sa obetovala aby ma zachránila. Otec.
"ocko?" zašepkala som. Stále šokovaná z toho, že stál predo mnou milujúci človek. On nemá byť na takomto mieste.
"ocko, čo tu robíš?" slzy mi padali dole lícami
"správna otázka je, čo tu ty zlatko robíš?" pozeral sa na mňa so sympatiou v očiach
"mám tu byť" odpovedala som chladno "monštrá nikdy inde nepatria"
"Lydia" otec si kľakol vedľa mňa "čo to hovoríš? Zlatko, si moja dcéra ktorá nie je monštrum. Si moje dievčatko. Prečo si tu?" ockovi padali tak isto slzy
"zomrela som" nadýchla som sa "musela som sa obetovať, inak by Scott zomrel a to som nemohla dopustiť" utrela som si slzy
"ja viem" usmial sa "presne takto som svoju dcéru vychoval. Aby ochránila najbližších."
"ocko bojím sa" znova som sa rozplakala "bo-bojím sa tohto miesta. Je po v-všetkom, som mŕtva. Som na mieste, ktoré mi naháňa str-ach, neviem kde som...."
"dievčatko nie je po všetkom." chytil mi rameno "ešte nie..." pozeral sa mi do očí
"a-ako, čo tým myslíš?" nechápala som
"ešte nie je tvoj čas, nie teraz ťa potrebujú" usmieval sa na mňa
"ale ako to mám urobiť?" nazlostila som sa "nemôžem len tak z mŕtvych vstať!"
"Lydia" otec povedal ostro "si jeden s najmocnejších vlkolakov. Tvojou povinnosťou je zachrániť svojich priateľov a zničiť doktorov hrôzy"
"ako?"
"nasleduj hlasy" postavil sa
"ale... ocko konečne ťa mám pri sebe" smrkla som "nemôžeš ma znova opustiť!" zakričala som
"vždy budem v tvojom srdci" povedal "no teraz musíš vstať a bojovať"
"čo ak to nezvládnem" zašepkala som "čo ak znova zlyhám"
"v tom je sila smečky" odpovedal mi " ale musím ti povedať, že vrátenie sa späť medzi živými bude mať svoje následky. Vedú na to dve cesty."
"a tie sú?" kusla som si do líca
"buď stratíš pamäť a nebudeš si nič a nikoho pamätať, budeš si pamätať len tvoje poslanie a ochrana smečky"
"a to druhé?"
"otvorí sa ti brána do tvojej mysle"
"čo to má znamenať?" pozrela som sa naň v totálnom šoku
YOU ARE READING
TO HELL AND BACK (TW SK)2
Fanfiction"vždy sme fascinovaný, keď sa náš mozog pokazí" veci sa zmenili Lydia je mŕtva. Raz Peter povedal v 4 sérii: "nemôže raz aspoň niekto ostať mŕtvy ?" sme v Beacon hills, kde je možné všetko. A týka sa to aj Lydie... ale vždy si niečo vyžiada daň...
