Divergentná ✔

7. kapitola- Simulácia?

Jenny

Zobudím sa ešte pred tým ako začne vyzváňať budík. To je čudné. Ja sa predsa nikdy nebudím skoro. Podľa rutiny prejdem do kúpeľne. Keď sa však postavím pred zrkadlo zhrozím sa. Úplne som zabudla na včerajšiu „nehodu" so sviečkou. Včera som sa neunúvala prezrieť si vlasy, a tak ten prameň blonďavých vlasov (väčší než som si myslela) mi vyrazí dych. Je to príliš nápadné, preblesne mi hlavou, toto nezamaskujem. Bez ďalších úvah siahnem do šuplíka a vytiahnem nožnice. Siahnem na prameň a cvaknem nožničkami úplne pri hlave. Bude ľahšie vysvetliť pár chýbajúcich vlasov ako to, že ich mám blonďavé. To by som sotva vyhovorila. Upravím si vlasy a zadívam sa do svojich modrých očí. Následne si sadnem na posteľ a čakám, potom sa vydám do Ošetrovne.

Ošetrovňa vyzerá ináč ako zvyčajne... je tu takmer... príjemne. Vypratali sa s tade prístroje a ostal len jeden stôl. Na ňom stáli malé fľaštičky s čírymi tekutinami.

„Čo sa tu deje?" vyletí zo mňa.

„Dnes si to skúsime trocha inak." Povie Freddie. „Pošleme ťa do simulácie."

„Simulácia?" nechápem.

„Áno," zvýskne Eddie. Potom sa slova ujme jeho brat. „Neboj sa Jenny, tvojou úlohou bude len vypiť niektoré tekutiny a o zvyšok sa postará tvoj mozog a my."

„Ako to funguje?" opýtam sa.

„Je to úplne jednoduché. Závisí to od toho, ktorú ti podáme. My sa teraz zameriame hlavne na tvoju hmm... detinskú osobnosť. Dáme ti sérum šťastia, ale trocha viac aby si bola úplne pod vplyvom. Trocha sme to zmodernizovali aby si nevystrájala naozaj, len v tvojej hlave a pridali sme tam čip aby sme to mohli pozorovať, uložiť a preskúmať."

„Takže... budete mi vidieť do hlavy? Do najtemnejších myšlienok? A vlastne... na čo je to dobré?"

„Myslíme si, že by to mohlo vyvolať tvoje spomienky na povrch." Povedal Freddie.

Moje spomienky... nechce sa mi veriť. Možno mi ich získajú naspäť.

„Poďme na to!" vyhŕknem bez rozmýšľania.

O päť minút už sedím v kresle v čiernej izbe, ktorú som ešte v živote nevidela. Je tu len jeden počítač, dve stoličky a kreslo ako od zubára.

„Takže," oslovím Eddieho a Freddieho. „Čo teraz?"

„Podáme ti sérum. Naše očakávania sú také, že pod vplyvom budeš ako nadrogovaná. Povieš aj čo nechceš a možno... povieš niečo aj o čom nevieš."

„Asi tomu nie celkom rozumiem..." poviem.

„Neboj, tvoja úloha bude len relaxovať. Vzdialiť sa od problémov a žiť v bezstarostnej minulosti."

„Dobre." Poviem s priškrteným hlasom. Ani neviem prečo ale vzbudzuje to vo mne strach a úzkosť. Podíde ku mne Eddie a podá mi nejakú tekutinu. „Vypi to." Povie. „Zvyšok nechaj na nás." Dotknem sa pohárika a opatrne ho vezmem do rúk. Nepáči sa mi predstava, že to mám vypiť ale ide o moje spomienky. Bez ďalších úvah vypijem tú gebuzinu.

Freddie sa usmeje: „Teraz ti dáme injekciu s vysielačom aby sme to mohli sledovať. Nezľakni sa." Pristúpi ku mne s injekciou v ruke a ihla sa zabodne do môjho krku. Pomaly sa všetko pohltí do hmly až napokon vidím len načierno.

Sedím na skale vedľa chlapca. Nevidím mu do tváre je ku mne otočený chrbtom. Poobzerám sa dookola či nezbadám niečo známe. Nič. Všade je hmla. Zrazu moju tvár schytí do dlaní ten chlapec a pobozká ma, nič nevidím len jeho tmavé oči. Zrazu som niekde úplne inde. Leziem na rebríku ale nestihnem sa zorientovať a už padám k zemi a užívam si to. Je to úžasný pocit. Pocit akoby som lietala. Ako dopadnem ocitnem sa v izbe s čiernymi stenami a... cítim sa úžasne! Slobodne. Bezstarostne. Nikto okrem mňa tu nie je tak vyjdem z izby. Neviem prečo ale každého kto vedľa mňa prejde vyzvem na tanec. Každý len prevráti oči a ide ďalej. „Hnusný ste. Sama predsa nedokážem tancovať!" kričím na každého. Bežím po dlhých chodbách pričom pár krát padnem na zadok lebo sa všetko krúti. Krúti! Začnem sa krútiť a mrmlať si niečo o kolesách. Občas zvýsknem a narazím do steny, nakoniec však dorazím pred Petrove dvere. „Petééér!" kričím a búcham päsťou do dverí. „Pome si zatancováááť." Peter otvorí dvere ospane na mňa pozrie. „Čo je, Jenny?" zavrčí.

„Vôbec nie si milý, Peter. Poďme si zatancovať!" výskam.

„Ti šibe? Čo si si dala?" zamračí sa na mňa.

„Len mám dobrú náladu. Prečo sa musíš stále mračiť? Trochu sa usmej!" skričím a ťahám ho za ruky. Nechce ale musí si so mnou urobiť aspoň pár otočiek. Potom mi vykĺzne, vojde do izby a zabuchne dvere.

Zaklopem: „Môžem dnu? Teda ak tam nemáš sviečku." Chichocem sa. Neodpovedá tak sa zamračím. To sa mi však nepáči tak sa zasmejem. Vybehnem von a začnem sa smiať. Sadnem si do trávy a trhám kvietky. Pritom si hlasno počítam: „Jeden...potom, hmmm dva, tri, štyri... Štyri! Áno to je ono! Ešte jede kvietok a budem mať štyri!" rozosmejem sa na plné hrdlo. Spievam si všetko možné a sedím v tráve. Úplne si to užívam, teda až kým všetko nesčernie a ja sa neprebudím zase v izbe s Eddiem a Freddiem.

„Bŕŕŕŕŕŕŕŕ" strasiem sa. Toto som nebola ja. To určite nie.

„Pekne, pekne, Jenny." Pochváli ma Freddie. „Prekvapila si ma."

„Hmmm?" viac zo seba nevysúkam.

„Nikdy by som nepovedal, že dokážeš byť taká... no vlastne ako Eddie." Pokračuje.

„A? zistili ste aj niečo užitočné?" opýtam sa medzi nádychmi.

„Zatiaľ nie," povie. „ale zajtra budeme celý deň skúmať toto. Z toho vyplýva, že na zajtra ti nájdeme nejakú lepšiu prácičku."

„Čože?" vyletí zo mňa. Nepočula som o tom (vlastne som si myslela, že to nie je možné) aby Freddie označil niečo slovíčkom lepšie. Teda okrem takých, že Tvojmu zdraviu je lepšie... alebo Pri tvojom zdravotnom stave je lepšie... a pri podobných chujovinách. Ale žeby nejakú inú prácu ako tú svoju označil za lepšiu... to je novinka.

„Neprerušuj ma, hej?" povie prísne. Prikývnem. „Tak na zajtra sme ti naplánovali menší výlet na miesto kde sme ťa našli. Ani slovo kým nedohovorím. Sprevádzali by ťa traja strážcovia, kvôli rebelom, ktorý tam vystrájajú. Myslíme, že by to v tebe mohlo prebudiť spomienky. A teraz sa môžeš pýtať." Pýtala by som sa ale nemôžem. Neviem ako je možné, že ma tam Freddie pustí. Predsa ma nepúšťal ani do záhrady. Nie to na smrteľne nebezpečné miesta. Čo sa zmenilo? Keď sa môj jazyk konečne rozuzlí poviem len: „O koľkej vyrážame?"

„Skoro ráno. Akoby si išla na vyšetrenie."

„Tak čaute!" zakričím a už ma ani nevidia. Zamierim do izby a ľahnem si aby som sa pred veľkým dňom dobre vyspala. Všetko ostatné mi vyfučí z hlavy a za pár sekúnd už spím.

Stojím v nejakej jaskyni a na podlahe leží... muž. Ten istý čo ma pobozkal v simulácii. Je chrbtom ku mne a až vtedy si všimnem, že leží v kaluži krvi. Je mŕtvy. Nepochybujem o tom a hoci ho nepoznám do očí mi vhŕknu slzy. Chcem k nemu pristúpiť ale potom sa zjavia ďalšie a ďalšie telá. Kopa mŕtvych. Chcem utiecť. Zvrtnem sa na päte a začnem bežať. Potom sa však zjavia ľudia v čiernom a obkľúčia ma. Nemám kde ujsť. Nemá mi kto pomôcť. Podlomia sa mi nohy a padnem. Otvorím oči a som vo svojej izbe. Zhlboka sa nadýchnem a tak dýcham dlhé minúty. Chcem aby ma niekto objal, aby mi povedal, že to bol len sen a všetko je v poriadku ale nikoho nemám. Nemá mi to kto povedať. Hľadím na strop dlho do noci a pokúšam sa poskladať jednotlivé dieliky ale vôbec mi to nejde, tak po hodinách mi klipnú viečka a ja tvrdo zaspím s pocitom úplnej samoty.

Ahojte :D

Ďakujem za prečítania, vote a komenty :) Nebudem vás tu stále nútiť aby ste nejako komentovali tak vám len poviem, že keď máte nejaký názor alebo pripomienku s radosťou si ju vypočujem :)