Divergentná ✔

24. kapitola- Rada

Tobias

Zobudím sa zase v tej tmavej ošetrovateľskej izbe a hlava mi ide vybuchnúť. Udiera do nej bolesť akoby bola boxerské vrece.

Sestrička si všimne, že som hore a podíde ku mne. Je to tá istá, ktorá ma včera nútila jesť. Pozrie na mňa hnedými očami a položí mi tácku s jedlom a vodou do lonu.

„O hodinu Vás čakajú na veliteľstve." Prehovorí medovým hlasom. „Príde si po Vás Mathew. Zatiaľ sa máte najesť a potom sa ozvite. Oblečiem vás do niečoho poriadneho."

Chce odísť ale ja ešte odvrknem: „Obliecť sa hádam viem."

„Je to len, a len na Vás." Povie a odíde k ďalšej posteli.

Pozriem na tácku s jedlom a akosi sa do toho nehrniem. Včera to bolo hnusné a ani dnes to nevyzerá lepšie. Potom však pozriem na sestričku a uvedomím si, že to budem musieť zjesť tak či tak.

Naberiem na vidličku trocha zemiakovej kaše a s úškrnom si to vtlačím do úst. Ťažko prehltnem a zistím, že to naozaj nie je lepšie ako včera. Zapijem to vodou a dám si ďalší hlt. Potom ďalší a ešte jeden. Takto to pokračuje až kým to celé nezjem, vtedy už cítim, že sa mi to celé vracia späť do úst a zo všetkých síl s tomu snažím zabrániť.

Vtedy ku mne prejde sestrička, usmeje sa a ja prehltnem nevoľnosť. „Konečne ste pochopili, že jesť sa musí. Tak teraz by ste sa mali obliecť." Pomaly mi položí do lona kopu bieleho oblečenia. „Ak by ste chceli, tak by som Vám mohla pomôcť." Ponúkne sa. Zrejme pochádza zo Sebazaprenia.

„Netreba, ďakujem." Poviem štýlom, ktorý som sa naučil ešte v mojej rodnej frakcii.

Kývne mi hlavou a odíde k iným pacientom.

Prezriem si biele oblečenie a uvidím tričko aj s nohavicami. Okrem toho ešte biele tenisky. Fakt, to s tou bielou prehnali.

Začnem sa pomaly prezliekať ale neznesiteľne to bolí. Najmenší pohyb ľavej ruky mi trhá telo na dve polovice. Tak, si pomáham len pravačkou. Pomaly si dávam dole špinavé šaty, ale ide to príliš ťažko.

Päť minút bojujem len s nohavicami, kým to celé stiahne a oblečiem a už aj pohľad na tričko, ktoré si mám dať, ma bolí. Preto ho len hypnotizujem v ruke.

„Ehm.." odkašle si niekto nadomnou a ja zbadám sestričku. „Moja ponuka ešte platí."

Chcem ju odmietnuť ale pohľad na tričko mi pripomenie, že si to nemôžem dovoliť. Sám by som sa neobliekol ani dozajtra.

„No dobre, vzdávam sa. Môžete mi pomôcť." vydýchnem neochotne.

Usmeje sa a začne mi zvliekať tričko. Takto, že to nerobím ja, je to oveľa bezbolestnejšie a trvá to oveľa menej času.

„Tak. A je to." Vyhlási s úsmevom sestrička.

„Ďakujem." Vyhlásim. Sestrička sa poberie preč a ja sa postavím. Ešte aj tento pohyb cítim v ruke neskutočne ostro. Chvíľku sa len prechádzam a potlačujem bolesť pri každom jednom kroku. Potom do „nemocnice" vojde Mathew.

„Aha, Štyri, dobré, že si hore. Už musíme ísť." Povie a kývne na mňa nech ho nasledujem.

Prejdem cez ten biely záves a dych sa mi zasekne v krku.

To čo vidím je viac než hocičo iné doteraz.

Je to tu ako v Jame, ale z hora nie je diera a je to tu minimálne päťkrát väčšie. Čierne kamenné steny lemujú desiatky ciest a na každom piatom metri je lampa. Je tu to obrovské ale predsa je tu plno. Ľudí zbadať na každom metri. Ani som netušil, koľko ľudí vo Štvrtom meste je.

„Je to obrovské, že?" ozve sa Mathew. „Je to tu už veľmi dlho ale nikto to nepoužíval."

„Prečo?" spýtam sa.

„Nebolo to tu známe pre experiment. Okrem toho, bolo to uzavreté."

„Ale prečo?" už po prvýkrát som sa pýtal na toto.

„To neviem." Pokrúti hlavou. „Podľa mňa, je tento celý systém podzemných tunelov v celej Amerike. Možno by sme našli cestu aj do Úradu a aj Centra. Ako vidíš, dá sa sem celkom ľahko dostať, takže to by som považoval ako príčinu, ale to je len hypotéza."

„Zrejme, hej." Prikývnem. V tom, čo povedal, niečo naozaj je.

„Tak poď. Cara už isto čaká." Tými slovami sa vyberie dole, po strmej kamennej cestičke.

Nadýchnem sa, potlačím strach a pomaly kráčam za ním.

Vedie ma po dlhej ceste až ku dverám na spodku jamy. Vojde dnu a ja ho nasledujem.

Dostaneme sa do dlhej miestnosti s jediným stolom, čiernymi stenami a jednou lampou uprostred. Okolo stola sú stoličky ale sedia len na troch.

Je tu Cara, Johana a... moja matka, Evelyn.

Johana ukáže na dve voľné stoličky a ja s Mathewom si sadneme. Dosť ma prekvapuje, že sme tu len toľký.

„Takže," začne Johana. „Myslím, že je vám jasné prečo sme tu. Ako iste viete, naše mesto napadlo Centro a to z neznámych dôvodov. Potrebujeme vymyslieť niečo, čo by nám to pomohlo vyriešiť, pokiaľ možno bez strát na životoch. Alebo tie straty aspoň zminimalizovať."

„Koľko tých vojakov tu je?" spýta sa Evelyn.

„Presný počet nie je známy, ale veľa. Určite viac, ako je u nás takých, ktorí vedia bojovať." Odpovie pochmúrne Cara.

Mathew ma štuchne a ja si uvedomím jednu veľmi dôležitú vec.

„Počujte, ak je tu toľko vojakov, tak skoro nikto nezostal v Centre." Poviem a čakám na ich reakciu.

„To nemôžeš vedieť..." začne Cara pomaly.

„Ale viem." Preruším ju. „Bol som tam aj s Mathewom. Prezreli sme všetko a ich útočná sila nie je nijak obzvlášť veľká."

„Má pravdu." Podporí ma Mathew.

„Aj keby, tak čo čakáte? Že teraz tam každý napochoduje?" protestuje Cara.

„Ja len vravím," poviem pomaly a opatrne si volím každé jedno slovo. „že je to dobrý východiskový bod. Keď je každý tu, tak my by sme to mohli využiť tam. Keď ich chceme zneškodniť, mali by sme začať hneď tam, kde sa problém vytvoril."

„Aj ja súhlasím." Zamyslene prikývne Evelyn.

Pozriem na Johanu, ktorá mlčky rozmýšľa: „Nie je to zlý nápad, ale ja si myslím, že toto bude len krajné riešenie. Zajtra uvidíme viac. Dnes v noci ide do mesta prieskumný tím. Podľa ich zistení uvidíme, čo ďalej. V každom prípade, tento nápad je dobrý. Myslím, že ho využijeme. No a nateraz, si choďte robiť svoje povinnosti, a ty, Štyri, ty ešte zostaň." Uprie na mňa zvláštny, tajomný pohľad.

Každý sa začne trúsiť von, dokonca aj Cara, a ja ostanem sám len s Johanou.

Ahojte! :D

Nová kapitola je tu :D Dúfam, že sa páči a ďakujem za prečítania, vote a komenty :)