Divergentná ✔

36. kapitola- Prekvapenie?

Tobias

Usmievam sa ako zmyslov zbavený.

S Tris kráčame smerom do môjho starého bytu. Drží ma za ruku a ja nedokážem vnímať nič iné. Ľudské teplo na mňa dolieha a ja sa cítim šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Stále na ňu upieram zrak a premeriavam si ju od hlavy po päty, aby som sa uistil, že sa mi to len nesníva.

Ona sa len usmieva popod nos a jej oči veselo žiaria. Ten pohľad ma napĺňa energiou a šťastím. To, že ju vidím živú a vysmiatu a je krásne. Zrazu vôbec nechápem prečo som sa jej nevrhol okolo krku hneď ako som ju zbadal.

Ako vyslovila to meno, ako zopakovala náš prvý dialóg, ma presvedčil o tom, že hoci sa určite zmenila je tá istá. Rovnako ako ja.

Náhle ku mne otočí zrak a šepne: „Milujem ťa, Tobias." Jej slová mi vyrazia dych. Cítim sa úplne blažene ale aj zmätene. Povedala to úplne nečakane, no jej úsmev prezrádza, že to myslí úplne vážne.

„Aj ja teba, Tris." Odpoviem jej a zadívam sa jej do očí. Cítim, že ju nemám volať Beatrice. Odteraz je už len moja divergentná Tris.

Potmehúdsky sa zaškerí a pustí mi ruku. Začne bežať chodbou. V prvej chvíli nechápem, čo chce, no netrvá mi dlho a pochopím jej šibalský úsmev.

Rozbehnem sa za ňou. Je rýchla. Jej kondička je stále dobrá, čo ma dosť prekvapí.

Nakoniec ju však dobehnem a oblapím okolo pása. Zvýskne šťastným smiechom, na čo ju vydvihnem do výšky a prehodím cez plece.

Začnem bežať po tmavej chodbe Jamy až kým sa nedostaneme k môjmu bytu kde ju hodím na posteľ.

Rozosmeje sa a keď ju pobozkám, tak ma oblapí okolo pása, presne tak ako ja ju na chodbe.

„No tak, Štyri!" zasmeje sa a vytrhne sa mi.

Skotúľa sa z postele a veľmi rýchlo prebehne za mňa. Strčí ma na posteľ a ja pocítim bolesť v ruke, v tej chvíli je mi to ale jedno. Mohol by sa svet zrútiť do priepasti, teraz pre mňa existuje len ona. Jej modré oči, ktoré vplývajú inteligenciou, láskou, odvahou a všetkým, čo si môže človek želať.

Upiera na mňa ten svoj pohľad, ktorý mám navždy zarytý do pamäte. Tvrdé oči ale úsmev, ktorý ovláda jej pery.

Viac mi netreba a pobozkám ju. Najskôr len jemne ale následne vášnivo a silno. Bozky mi celou silou opätuje a zvalí sa na posteľ vedľa mňa.

Objímeme sa a pritisne sa ku mne bližšie. Najviac ako sa len dá.

Cítim sa úžasne. Svet je akoby dokonalý a nič mi neprekáža v tom, aby som si ho užil.

Rukou jej vkĺznem do vlasov a ona urobí to isté. Je to šialené, a predsa to nedokáže zastaviť ani jeden z nás.

++++++

Bolo to jedinečné a úžasné. Ďaleko sme sa nedostali ale mne to neprekáža máme čas. Už navždy budeme spolu.

+++++

„Kam ma to ťaháš?" spýtam sa Tris.

Hneď ako som sa zobudil sa mi vrhla okolo krku a povedala, že musím ísť s ňou. Hodila mi nejaké normálne oblečenie a postavila sa k dverám na znamenie toho, že si mám pohnúť.

„Počkaj a uvidíš." Povie skoro šeptom a ide ďalej po ulici Štvrtého mesta.

Nevšimne si, alebo proste ignoruje, prekvapené pohľady podaktorých ľudí. Každý kto zbadá jej čierno-blond vlasy sa zastaví a zíza na ňu s otvorenými ústami. Ich pohľady sú mi strašne nepríjemné ale Tris sa nimi nezaoberá tak to zatiaľ ignorujem.

Zrazu však k nám príde žena v čierno bielom oblečení, čiže bývalá otvorená. „Nebola si mŕtva?" spýta sa bez okolkov, úplne otvorene. Ach, frakcia sa ani po rokoch nezaprie!

Chystám sa na ňu vyletieť, ako správny neohrozený ale Tris mi položí ruku na hruď.

Usmeje sa prekvapivo pokojne a len prehovorí: „No a? problém?"

Jej hlas je napätý a to musí cítiť aj tá žena.

„Nič." Pokrúti hlavou a odíde čo najrýchlejšie.

Tris sa na mňa usmeje: „Nemusíš sa hneď biť, Neohrozený."

Chytí ma za ruku a vedie preč, akoby sa nič nestalo.

„Ešte stále mi nič nepovieš?" dobiedzam.

„Ticho, Tobias. Tak by to nebolo prekvapenie." Povie pokojne a ťahá ma naprieč ulicami.

Po pár minútach chôdze si konečne uvedomím, že kde vlastne ideme.

„Na čo chceš ísť do Informovanosti?" nechápem.

Umlčí ma pohľadom a zamieri rovno do budovy.

Pobehnem za ňou a vtedy mi sánka padne o tri poschodia nižšie.

Na pohovke uprostred miestnosti sedí Cara a je nám chrbtom. Rozpráva sa s vysokým černochom, ktorého tak veľmi dobre poznám.

„Uriah?" vypadne zo mňa ako z deravého vreca.

Tris sa spokojne usmieva a ja mám tvár čoraz zachmúrenejšiu.

Čo sa to, dopekla, deje? Ako je to možné? To sa mi naozaj len sníva?

Tris sa pohne k ich smerom a v tom nás Uriah zbadá. Jeho oči sa lesknú slzami a šťastím. Som čoraz zmetenejší.

Pribehne k nám a skočí Tris okolo krku. Tá vyzerá akoby to celé čakala s trochu zlomeným hlasom zamrmle: „Žiješ."

„Ja hej ale ako to, že aj vy? Povedali mi, že je každý mŕtvy a, že mesto je zmazané z povrchu zeme a potom sa objavila tá Jenny, ktorá..." zbadá jej popáleniny a sčernené vlasy. Vypúli oči a zakokce sa. „T-to si... to si bola ty?!"

Tris sa zasmeje a zamrmle: „No poď. To bude na dlhšie."

Ja ešte stále len civím a ničomu nerozumiem.

Ahojte! :D

Takže ako ste si asi všimli nachádza sa tu môj trápny pokus o "romantiku".  V úvodzovkách pre to, lebo to tak ani nejde nazvať :D Neberte to nijak vážne, čo som do tejto kapitoly narumázgala lebo je to hrozné, ale takéto veci mi fakt nejdú opisovať a predsa sú len potrebné :D

Ale aspoň ste sa dozvedeli, že kto je U. Práve pre to, túto kapitolu venujem arrows222, ktorá spomenula už skôr, že U bude Uriah :)