Divergentná ✔

9. kapitola- Výcvik naostro

Jenny

Ráno sa zobudím skôr ale chvejúce srdce mi stále bije až v krku. Moja nočná mora niečo znamenala. Akurát neviem čo.

Rané pripravovanie mi trvá dlhšie ako zvyčajne a v istých chvíľach sa budím s pocitom, že neviem kde som, čo robím a prečo to robím. Vždy ma však vytrhne zo zúfalstva myšlienka, že dnes idem von. Na perifériu. Tam ma našli. Možno si spomeniem. Je to skvelí pocit. Kým sa pripravím a vychádzam z môjho bytu ten úžasný pocit ma úplne zaplaví. Od hlavy až po päty. Idem inštinktívne a vnímam len moje obrazy v hlave. Neviem si vyrobiť ani jeden čistý obraz periférie preto sa snažím viac a viac. Nakoniec už nevidím nič len tie obrazy a do niekoho vrazím. Obraz periférie sa rozplynie a chvalabohu uvidím Petra. Keby to bol niekto iný už by prekrúcal oči a nadával by mi do idiotov. Petrova reakcia je však podobná: „Bože, Jenny nevidíš, či čo? A čo tu vlastne robíš? A kde ideš, že si takto oblečená?"

„Peter!" prekrútim oči. „Po prvé- čo sa staráš? Nie si moja matka. A po druhé- Idem na perifériu."

„Kde?" vypúli oči. Fakt sa správa ako stará baba.

„Na perifériu." Vravím pomaly a slabikovane. „Neboj sa, mamka, poslal ma tam Eddie s Freddiem. Aj s doprovodom. Nič sa mi nestane." Tú poznámku o mame som si nemohla odpustiť.

„Aká mama? A ako to, že ťa pustili?..." bol by pokačoval ale už som mu to nedovolila.

„Ticho, Peter! Veď sa neboj. Už musím. Nieže dostaneš infarkt. Čau!" a už bežím po chodbe.

Dorazím k dverám a s hlbokým povzdychom ich otvorím. Nadýchnem sa čerstvého vzduchu a dlho len stojím. Ozve sa krik od auta: „Jenny! Sem poďte!" kričí nejaký muž od auta. Stoja tam traja. Presne ako vravel Freddie. Pobežím k autu a sadnem si na zadné sedadlo vedľa vysokého, plešatého muža v čiernom, ktorý ma za opaskom revolver. Auto vyštartuje po štrkovej ceste a asi po desiatich minútach trápneho ticha sa ozve muž vedľa mňa: „Budete počúvať každé naše slovo. Je to dôležité. Periféria je nebezpečné miesto. Rozumiete?"

„Rozumiem." Zvyšok cesty sedíme mlčky. A to je dosť dlhý čas. Približne hodina. Našťastie som si zobrala hodinky, inak by ma trafilo. Neznášam keď nemám pojem o čase. V hlave sa mi rodili ďalšie a ďalšie obrazy periférie ale ani jedno ma nepripravilo na ten pohľad. Pustatina a dopolovice rozpadnuté budovy. A tí ľudia. Vyhladovaný. V otrhanom oblečení. A nenávistne zabodávali pohľad do nášho auta. Nič ale vôbec nič mi nepripadá povedomé. Auto zastane na konci uličky pred rozpadnutým domom. Ozve sa vodič: „Tak, mohli by ste sa prejsť. Ja tu zatiaľ počkám." Dvaja strážcovia začali vystupovať tak som vystúpila aj ja. „Tak, Jenny choďte my na vás dáme pozor." Ozval sa druhý muž. Blonďavý so zelenými očami, takisto v čiernom a s revolverom. Tak sa vydám rovno a oni dvaja ma nasledujú.

Blúdim tu už dobrých tridsať- štyridsať minút a nenašla som nič zaujímavé. Všetko je tu rovnaké a ja by som sa vsadila, že chodím koldokola. Strážnici však nič nevravia tak chodím ďalej. Idem po úzkej uličke, ktorá vyústi na rozľahlé námestie. Nie je nejaká veľká sláva ale oproti tomu čo som videla na periférii doteraz, je to rozhodne pokrok. Ľudia tu nevyzerajú tak skľúčene ani vyhladovane a nezazerajú na nás tak nenávistne. Prezerám si tváre ľudí a dúfam, že zbadám nejakú známu tvár, úsmev. Proste niečo čo by ma podporilo. Zadívam sa do veľkej skupiny ľudí a zbadám ho.

Je to vysoký chalan s hnedou pokožkou a šibalskými črtami tváre. Má možno okolo dvadsiatky. Sme na diaľku niekoľkých desiatok metrov ale zbadá ma a zahľadí sa i priamo do očí. Na tvári sa mu objavia výrazy zdesenia, nádeje, prekvapenia a nakoniec smútku. Chcem sa k nemu rozbehnúť a spýtať sa ho kto je. Je mi strašne povedomí ale neviem ho kde zaradiť. Už už by som sa rozbehla keď pred ním prejde skupinka ľudí a on sa stratí v dave. Skupinka sa roztrúsi ale jeho nezbadám. Sklamane sklopím oči. Nemohol zmiznúť. Musím ho nájsť. Poznám ho. Viem to. Akurát sa mi niečo nezdá. Nezapadal to tejto bandy. Bol svalnatý a očividne nehladoval. Vytŕčal z davu na prvý pohľad. Preto som si ho aj všimla. Bol celý v čiernom a v očiach mal lesk, ktorý sa nedal prehľadnúť aj keď sa zdalo, že ten lesk pohasol. Idem vpred a pozerám sa na všetky strany s nádejou, že ho zazriem. Nič. Sklamane dupnem nohou. Nezaujíma ma čo si pomyslia strážcovia alebo hocikto iný. Stratil sa mi a tým sa stratila aj moja šanca na zistenie niečoho z mojej minulosti. Chcem kričať, vrieskať. Ani jedno však neurobím lebo začujem streľbu.