Divergentná ✔

6. kapitola- Bludisko strachu

Tobias

Stojím pred čiernymi dverami už aj pol hodinu. Neviem na čo čakám. Asi, že so mnou prehovoria a poradia mi alebo niečo podobné. Nakoniec to vzdám, siahnem do vrecka a vytiahnem kľúčik. Pomocou neho otvorím zamknuté dvere a ocitnem sa tvárou, v tvár stenám, ktoré sú plné sér.
Zamkli sme ich sem v ten deň ako sme vydali nový zákon, ktorý zakazuje ich používanie. Ak sa nemýlim odvtedy sem nevkročila ani noha. Ale ktovie. Nebol som tu odvtedy ani ja. Jediný kľúč strážila Cara, ale no povedzme, že nie som najhorší zlodej a nie len Christina vie robiť kópie kľúčov. Prepašovať ich späť ku Care bola hračka. Ani nezistila, že jej zmizli.

Od jej smrti som v bludisku nebol, tak som trocha v strese, že čo ma tam čaká. Určite sa zmenilo. Ale zmenilo sa aj číslo? Alebo jeden strach nahradil druhý? Mám tam ešte svojho otca?
Už som ho, našťastie, nevidel niekoľko mesiacov. Ani neviem či ešte žije ale radšej sa s tým nezaoberám. Veliteľka mesta, Johana Reyesová, ho posiela na rôzne akcie do iných miest. A aj keď ho nepošle radšej sa v meste nezdržiava. Neznáša vedomie, že Evelyn má vyššiu funkciu ako on. Hrabem sa medzi sklenenými nádobkami až kým nenájdem jeden s nápisom: „Bludisko strachu."

„Tak poďme na to." Poviem si pre seba a schytím fľašku s čírou tekutinou a jednu injekciu. Netuším dokonca ani to či tie séra nie sú pokazené alebo či sa tie čipy v nich nerozpustili po toľkom čase. Nevadí, za pokus to stojí.

Prechádzam sa po tmavých chodbách Jamy až kým nezájdem do miestnosti kde sme dávali simulačné séra kandidátom. Normálne by som sem nešiel ale Veža sa naďalej používa ako pracovné stredisko. Presne neviem čo tam robia ale je to zrejme nejaká vládna budova, keďže tam sídli aj kancelária Johany. Zájdem do tmavej miestnosti a zapnem svetlo. Zapraská žiarovka a slabo sa rozsvieti. Prepadnú ma obavy či ten počítač vôbec naštartujem.
Trvá mu pár minút kým sa vôbec rozsvieti ale nakoniec sa zapne. Nastavím si vlastné bludisko a pichnem si injekciu. Zabolí to ako štipnutie ale spomienka ako mi to raz vpichla ona zabolí oveľa viac a nepominie po niekoľkých sekundách.

Čakám kým mňa začne sérum pôsobiť a zatiaľ si prezerám izbu. Vyzerá presne tak ako som ju nechal pred rokmi po poslednej simulácii. V strede kreslo a na kraji počítač nič iné tu veľmi nie je, teda okrem kamery, ktorú nejaký Neohrozený zafarbil paintballovou strelou.

Pohltí ma simulácia a ocitnem sa vysoko. Veľmi vysoko. Som na streche. Tento strach poznám až pridobre. Musím skočiť. Zhlboka sa nadýchnem a rozbehnem sa. Prepadám cez okraj strechy a rútim sa, vietor mi šklbe vzduch z pľúc a ja nepochopiteľne túžim po tom aby som konečne dopadol. Keď však dopadnem vidím vedľa seba ju, ako sa usmieva od ucha k uchu a chcem na ňu nakričať, že toto nie je zábavný park na moje fóbie, potom si však uvedomím realitu. Je mŕtva a ja by som prijal jej smiech a úsmev kdekoľvek ešte aj tu.
Potom ma zo všetkých strán uzavrú steny a mne sa stiahne hrdlo. „Musíš svojmu strachu čeliť priamo." Je to hlas čo sa mi v hlave ozýva, a je to jej hlas. Počúvnem ho. Skrčím sa a steny sa prisunia tesne ku mne. Zhlboka dýcham. V hlave sa mi premietne jej obraz ako sedí v mojom lone a sme „nútení" byť pritisnutý k sebe úplne blízko. Spomeniem si ako ma rozosmiala a na ten nával nezameniteľného šťastia a to ako sa steny rozleteli. Dýcha sa mi ešte horšie. „Nepodliehaj panike," vraví mi zase. „čeľ svojmu strachu. Dostaň pulz na normál." Zhlboka sa nadýchnem a poviem si hlasno: „Neovládneš ma!" Môj hlas znie tak sebaisto a neohrozene, ako už dávno nie. Steny rupnú a rozletia sa na všetky strany. 
Uľahčene si vydýchnem. Zatiaľ išlo všetko tak ako stále predtým. To som vlastne aj čakal. Viac ma zaujíma pokračovanie. Ako náhle sa predo mnou objaví zrkadlo, povzdychnem si. Tak aj tento strach ostal tak ako bol.
Sledujem sa v zrkadle. Pozerám sa ako sa pomaly premieňam na Marcusa. Tento strach ma už tak nedesí. Som si istý, že nikdy nebudem presne ako on. Stalo sa už priveľa vecí. Priveľa ľudí som stratil. Predsa keď sa v zrkadle objaví jeho obraz srdce mi preskočí úder. Rýchlo sa však upokojím a zrkadlo sa rozsype na márne kúsky.
Toto určite nebola posledná prekážka. Posledná je vždy najhoršia. Toto bolo zatiaľ najľahšie. Ešte ma niečo čaká. Nervózne stojím a čakám akúkoľvek reakciu. Dlho sa nič nedeje. Potom sa objaví svetelný kruh z ničoho. Náhle tam uvidím ruku. Malú, kostnatú a zakrvavenú ruku. Nech patrí komukoľvek alebo čomukoľvek driape sa na svetlo.
Čakám. Keď ju uvidím roztrasú sa mi nohy. Je to ona. Čo tu robí? Je presne taká ako si ju pamätám. Blond vlasy, nebesky modré oči plné odhodlania, je malá.
„Tris?" poviem plačlivo. Najhoršie však je, že umiera. Je celá od krvi. Tvár má skrivenú od bolesti a jej oči sú plné strachu. Strachu aký som u nej v živote nevidel. Je to strach o svoj život.
„Štyri," zastoná. Jej hlas na mňa pôsobí akoby mi do tela zabodli tisícky ihiel. Bolí to. Neznesiteľne to bolí. „pomôž mi prosím. Odpusť mi, nechcela som ťa opustiť."
Snaží sa doplaziť ku mne ale už nemá silu. Rozbehol by som sa jej na pomoc ale neviem sa pohnúť. Som ako prikovaný.
„Prosím." Povie slabnúcim hlasom.
Zvriesknem a driapem sa k nej, ale ani sa nepohnem. Je mi to jedno, driapem sa aj tak. Nemôže zase zomrieť. Nemôžem to dovoliť. Ona musí žiť. Zabudnem kde som. Neviem, že som v bludisku. Stratím zdravý úsudok a len vrieskam aby ma neopustila, aby nezomrela. Takéto mi nemôže urobiť. Nemôže ma zase opustiť. Vrieskam a vrieskam a ona je stále slabšia a slabšia. Už sa skoro nedokáže ani hýbať. „Nie!" zvriesknem a mám pocit, že mi hlasivky vyletia z úst. „Toto mi zase nerob!" správam sa úplne sebecky. Zrazu všetko pohasne a ja som opäť v realite. Sadnem si držím sa za kolená, hojdám sa dopredu a dozadu a plačem. Revem. Slzy mi po tvári stekajú ako Niagarské vodopády.