2. Kapitola- Budík

621 43 0
                                    

Tobias

„Tŕŕŕŕŕ! Tŕŕŕŕŕ!"
Sprostý budík čo nejde vypnúť! Stláčam ho už niekoľko minút a nič. Budí ma ďalej. Na koniec už stratím nervy a hodím ho o stenu. Zase. V mojom malom byte sa okamžite objaví prekvapená Christina.

„Čo to zase stváraš?!?!" vynadá mi.

„Nešiel vypnúť." žalujem ako decko, ktoré nechce dostať výprask.

Christina si ma prísne premerá: „Štyri, toto je už tvoj štvrtý budík za mesiac. To mi fakt chceš nahovoriť, že ti ani jeden nešiel vypnúť?"

„Alebo sa možno len kazí všetko okolo mňa."

„Fakt by si mohol už s tým sebaobviňovaním prestať."

„Prečo by som mal?" zdvihnem obočie.

„Lebo ťa z toho už raz prevrhne." povie otvorene. Jasné ako inak. Veď je bývalá otvorená.

„No počkať!" zmením tému, „Ako si sa dostala do môjho bytu? Mal som zamknuté."

Na okamih sa na jej tvári objaví prekvapenie ale hneď nasadí svoj zvyčajný, ľahostajný výraz. „Bolo otvorené."
„Trepeš." ukážem na ňu ukazovákom a pristúpim k nej úplne blízko, na čo ona zaspätkuje. „Daj mi tie kľúče. Ale švihom!"
Povzdychne si a dá mi kľúče od môjho bytu. Toto som s ňou prebral už asi tisíc krát. Stále falšuje kľúče k môjmu bytu. Viem, že má aj ďalšie ale teraz to s ňou nebudem riešiť. Ani tak by sa nepriznala.
Ustúpim od nej a zabuchnem jej dvere pred nosom. Ani si nevšimla, že tým krokom vyšla z môjho bytu.

Sadnem si na svoju posteľ a hľadím na úlomky budíka. Mal by som ich pozbierať, potom si však spomeniem, že musím do práce. Pracujem pri počítačoch, v bývalom stredisku informovanosti. Moja šéfka ma zabije ak budem zase meškať.

Rýchlo sa prezlečiem z pyžama do niečoho, čo ešte tak nesmrdí a bežím po celej ceste do práce.

No tak tu je ešte jeden kratší diel, tentoraz z pohľadu Tobiasa. Je ešte kratší ale nasledujúce budú dlhšie :) Dúfam, že sa zapáči. :)

Divergentná ✔Onde histórias criam vida. Descubra agora