Divergentná ✔

8. kapitola- Práca dvoch storočí

Kapitola od Tobiasa pre: AryannaKorraJackson. Lebo čítaš môj príbeh čo ma veľmi teší a veľmi sa mi páčia tvoje príbehy :) Tak hádam sa ti táto časť bude páčiť :)

Tobias

Zobudím sa s chvejúcim srdcom. Celú noc som videl len tie isté obrazy. Na každom zomierala Tris a ja som proti tomu nič nezmohol. Dokonca som sa nedokázal ani zobudiť. Z tranzu snov ma vytrhol len zvuk budíka. Nikdy som si nemyslel, že raz budem vďačiť budíku za to, že ma zobudil. Teraz však som taký rád, že ho počujem ako ešte nikdy. Myslel som si, že to už nikdy neskončí a ja sa budem musieť donekonečna pozerať na tisícky a tisícky spôsobov jej smrti. Postavím sa na roztrasené nohy a zhlboka dýcham. Takto to nejde, musím prestať. Pozriem sa do skrine a na moje prekvapenie tam nájdem čisté tričko a nohavice. Oblečiem si ich a zamierim do práce.

„Čo sa tu deje?" nechápem. Pri každom počítači niekto sedí. V živote som ešte nevidel toto miesto tak prepchané.

„Áááá, Štyri." Všimla si ma len Cara. Podíde ku mne a prekvapene sa usmeje. Zašepká: „Som rada, že si ma počúvol." Potom pokračovala svojím zvyčajným, panovačným hlasom. „No, ide o to, že nám dali vedieť len včera. Takže dnes musíme zarchivovať a prezrieť všetky údaje čo nám v tento rok výskumné mestá poslali. Tak sami by sme to nestíhali a preto som si zavolala na pomoc každého, kto to s počítačmi aspoň ako tak vie." Ukáže si cez plece kde sedí Zeke. Trocha sa mi stiahne hrdlo. Síce mi odpusti Uriahovu smrť ale nie je taký ako predtým. Nečudujem sa na tom. Ja by som mu ani neodpustil. On to dokázal. Zavinil som smrť jeho brata a on mi odpustil. 

Z víru myšlienok ma vytiahne Cara: „Pohni si. Každý musí pomáhať."

„Hmmm, ale ja nemám miesto." Poviem a ukážem na zaplnené stoličky.

„Podelíme sa o jeden počítač." Venujem Care nechápavý pohľad. Trocha sa na tom zasmeje. „Netvár sa tak. Proste budeš robiť čo ti poviem." Prejdeme k jednému počítaču a Cara začne ťukať do počítača. Netuším čo robí, tak na ňu len civím.

„Čo sa tak pozeráš?" zahriakne ma. „Magaj pre stoličku!"

Za pár minút som späť aj zo stoličkou. Driapal som sa pre ňu až do jedálne. Pozriem sa na Caru a stále nechápem ako by som mohol robiť s počítačom spolu s ňou. Potom však zbadám monitor. Je rozdelený na dve časti. Teda obrazovka je rozdelená a obe nezávislo od druhej pracujú. Vyvalím na Caru oči.

„Prestaň s tým pohľadom. Netvár sa ako idiot." Hlas má prísny ale vyzerá spokojne. Zrejme je rada, že ma dokáže prekvapiť. Odkašle si: „Takže, Štyri. Budeme môcť pracovať tom istom počítači nezávislo len ja budem pracovať s klávesnicou a ty s myškou, okej?"

Zamyslene prikývnem. „Takže," začnem. „ čo presne mám robiť?"

Uškrnie sa a podá mi polovicu kopy papierov, ktorá aj takto rozdelene je vysoká ako ja. „Toto všetko sa musí zapísať a preveriť. Zvládneš to, že hej?"

Prikývnem ale neodpustím si poznámku: „Dve storočia na to možno stačia. Ale naozaj len možno."

Cara sa chápavo usmeje. Zrejme nepochopila, že som sa pokúšal zavtipkovať. Alebo sú moje vtipy tak nanič. „Dostaneš sa do toho. Zvládneš to. Verím ti." Jej slová ma zahrejú pri srdci a prekvapí ma to. Strašne ma to prekvapí. Odkašlem si a sadnem si za počítač. Na inú reakciu by som sa momentálne nezmohol.

Ide to pomaly. Strašne pomaly. Som pri druhej strane a s úžasom hľadím na Caru, ktorá zmákla už cez štyridsať hlásení. A pritom opravovala aj mňa. Zúfalo som sa pokúšal o čo najrýchlejšie tempo ale nemal som šancu zrýchliť. Skôr ma to ešte spomalilo. Robil som na tom systematicky a našiel nový spôsob. Už som sa do toho začal dostávať keď Cara vstala a vyhlásila: „30 minút na obed."