Divergentná ✔

25. kapitola- Sérum, ktoré všetko ukončí

Jenny

Podarilo sa mi to?

Táto myšlienka mi nedovolí zaspať. Hoci odpoveď je jasná. Keď ma nezabili, to znamená, že som neprešla.

Ležím na posteli. Strávila som tak celú noc a neviem čo ďalej.

Možno ich prestanem zaujímať a zabijú ma tak či tak.

Povzdychnem si. V ruke si točím nôž a prezerám si jej čepeľ. Ostrú, lesklú čepeľ. Sadnem si na posteli a zasuniem nôž za opasok.

Neviem prečo, ale prejdem k dverám a pomykám kľučkou. Ako som čakala, dvere sa neotvoria.

Sadnem si na posteľ a čakám.

Hlavu mám úplne prázdnu. Nemám o čom rozmýšľať. Už to nezávisí odomňa, jedine od nich. Je na nich, čo so mnou urobia. Ja na tom už nezavážim.

Dvere sa zrazu otvoria a stojí v nich nejaký strážnik.

Je vysoký a má vlasy až po plecia.

„Poďte za mnou." Prehovorí a vykročí von.

Zhlboka sa nadýchnem a vyjdem. Ako prechádzam cez dvere, sprevádza ma myšlienka, že sa sem už nevrátim.

Idem za strážnikom a po ceste sa k nám pripojí ešte jeden, ktorý ide za mnou.

Asi na polceste si uvedomím, že kam ma vedie. Ideme do Ošetrovne.

Pred dverami stojí Eddie aj s Freddiem.

Srdce mi hlasno búcha. Mám pocit, že je to naposledy, čo tu takto s nimi stojím.

„Čo sa deje?" spýtam sa, tak hlasno, ako mi to moje stiahnuté hrdlo dovolí.

„Nič sa nedeje." Povie Freddie normálne, ale mne neujde, že hlas má napätí. „Dnes ťa posledný krát otestujeme."

Slová sa mi zaseknú v hrdle a neviem ako reagovať.

„Ehmmmm..." potiahnem. Predstieram prekvapenie. Neviem čo mám robiť.

„Myslíme si, že keď sme za tri roky na nič neprišli už to ani nebude možné." Vysvetľuje napäto Freddie. „Okrem toho, na žiadnu podobnú chorobu, ako je tvoje sme nenarazili, takže nič takéto nebude potrebné."

Chvíľu je ticho, zrejme čaká, ako sa zachovám, ale ja sa nezmôžem na nič. Pripadá mi to celé zvláštne. Prečo mi to povedal? Veď aj tak mal podozrenie, že som na niečo prišla a chcel sa ma zbaviť. To sa nebojí, že ho tu na mieste prebodnem?

Podľa všetkého nie.

Keďže neodpovedám ani nijak inak nereagujem, tak pokračuje: „Dnes si skúsime ešte jednu vec, ale či už bude fungovať alebo nie... náš výskum, ohľadom teba končí."

Pomaly prikývnem. Niečo sa mi extrémne nezdá.

Freddie ma chytí za lakeť a vedie do Ošetrovne. Posadí ma na to kreslo, ktoré je však iné, ako inokedy. Ako si doň sadnem, pocítim zvláštny tvar. Je to akoby nejaký stokilový chlapík v kresle vysedával celé dni. Je v ňom tvarovaná veľká ľudská silueta.

Moje malé telo do tej diery priam padne.

Sedím tam, až kým ku mne nepristúpi Freddie s veľkou injekciou. Ten pohľad vo mne vyvolá strašný pocit. Srdce sa mi zasekne a ja z nejakého dôvodu viem, čo mi pichnú.

Sérum smrti.

Fakt neviem, odkiaľ to viem, ale viem to. Na sto percent. Takto to so mnou ukončia najľahšie.

Zhlboka sa nadýchnem. Neviem čo mám robiť, srdce sa mi zastaví. Neviem sa nadýchnuť. Cítim sa ako na vankúši, ktorý je plnený vzduchom.

Keď sa mi konečne podarí nadýchnuť, už nemám čo robiť. Vtedy, mi už Freddie zapicháva injekciu do krku. Pocítim známe bodnutie.

Registrujem, ako sa po mojom tele rozľahne horúčava, ako mi zaplaví každú jednu žilu v tele. Roztavuje moje vnútornosti.

Oči mi pomaly klipnú. Svet sa zavalí do čiernej hmoty a ja upadnem do nekonečného spánku s myšlienkou: Nemôžem zomrieť! Nie teraz. Centro si musí všetko odpykať. Oni môžu za všetko. Za moje spomienky... Za všetko... Musím sa im pomstiť. Musím!

Potom už necítim nič, vidím len čiernu temnotu všade naokolo...

-Chvíľka ticha-

-Krátka kapitola-

-Len jediná otázka- "Umrieť či žiť?"

Ak by ste nechápali, tak mám len jednu otázku: Má Jenny umrieť alebo žiť? :) :D