Divergentná ✔

11. kapitola- Pravda alebo odvaha?

Jenny

Bla, bla, bla.

Celú cestu počúvam tie hlúpe keci. Ako ma chránil a ako sa snažil zachrániť svojho spoločníka ale musel ochrániť mňa tak on zomrel.

Ako by som ho nakopala. Hlupák jeden. Že mu od tých klamstiev nenarastie nos. Celou cestou naňho zazerám a skúšam ho prepáliť pohľadom. Bohužiaľ, nedarí sa mi to.

Ako môže niekto táák klamať? No dobre ani ja nie som najúprimnejšia ale toto? To je už na smiech. Keď zastavíme pred budovou Centra skoro zvýsknem. Aspoň to už nemusím počúvať.

Oblečiem si sveter, ktorý som doteraz mala previazaný cez pás. Nesmú uvidieť môj škrabanec. Aj keď netuším ako to zajtra na vyšetrení zamaskujem. Zrejme nijako ale skúsiť to musím. Eddie a Freddie budú mať aj tak dosť. Nechcem vedieť čo im strážcovia natárajú.

Povzdychnem si a vyleziem z auta. Teda vyliezla by som. Ale strážca vedľa mňa ma zdrapí za ruku. Bolestivo syknem lebo ma chytil ruku so zranením. Strážca si to nevšíma a zasyčí na mňa: „Tejto verzie sa budeš držať, jasné? Nehraj sa na hrdinku. Táto verzia existuje a každý bude veriť mne a nie nejakému drzému dievčisku! Pamätaj na to. Aj tak si o tebe každý myslí, že si odpad. Nezhoršuj si svoju situáciu. Rozumieme sa?" a pritlačí na moje zranenie. Znechutene naňho fľochnem a takmer nenápadne prikývnem. V niečom má pravdu: Ani tak by mi nikto neveril.

Spokojne sa usmeje a pustí mi ruku.

Vystúpim z auta a pošúcham si ruku. Až tak to nebolí ale aj tak ten hnusák vedel kde zatlačiť aby som to pocítila.

Poobzerám sa okolo a uvidím, že sa pri starom, ale za to krásnom, dube rozpráva skupina ľudí. Štyria. Je tam Eddie, Freddie a dvaja ďalší, ktorých nepoznám a aj keby... stoja ku mne chrbtom. Lepšie si ich obzriem a zdajú sa mi zvláštne povedomí ale na dnes mám dosť všetkého. Otočím sa chrbtom a ráznym krokom sa vyberiem k svojej izbe.

Prezerám si krvavú ranu na ruke. Nie je taká hrozná ale treba ju ošetriť aby sa nezapálila. Našťastie U sa o to celkom dobre postaral a ja mám v izbe skrinku prvej pomoci.

Ranu si vyčistím ako najlepšie dokážem a obviažem ju obväzom. Potom ju hypnotizujem. Uprene na ňu hľadím a asi čakám, že sa vylieči sama od seba ale nepomáha to. Zavrčím cez zaťaté zuby a hodím sa na posteľ.

Au! Úplne som zabudla na nôž! Pekne sa mi zapichol do zadku. Prezerám si jeho čepeľ, sledujem zaschnutú krv.

V tom sa ozve klopanie na dvere.

„Halóó, Jenny, si tam?" je to Eddieho hlas.

Rýchlo schmatnem sveter hodím si ho na seba a nôž hodím do šuplíka, potom zakričím: „Jasné, poď dnu." Pochybujem, že sa už rozprával so strážnikom a ten mu natáral klamstvá. Keby sa tak stalo, tak je tu teraz Freddie.

„Ahóóóój," pozdraví ma ako vždy a zaškerí sa. „Mám pre teba vynikajúcu správu! Zajtra máš voľno!"

Snažím sa pochopiť jeho slová. Cítim sa ako keby hovoril v cudzom jazyku. Trvá mi kým pochopím o čo sa snaží.

„T-to je skvelé." Poviem trocha trasľavým hlasom. Dali mi voľno. Mám pocit, že to neveští nič dobré.

„Skvelé. Len zajtra musíš ostať v izbe, hej? Nevychádzaj."

„Prečo?" začudujem sa.

„Proste..." na tvári sa mu mihne stiesnený výraz, ktorý ma vyvedie z miery. Takéhoto som ho ešte nevidela. „Proste tu ostaň. Niekto ti donesie aj jedlo a... to je asi všetko čo som chcel. Čau, Jenny." A vybehne z izby.