Divergentná ✔

37. kapitola- Žeby šťastný koniec?

Tris

Dlho, veľmi dlho, sme vysvetľovali.

Nechápal Uriah, Tobias, Zeke ani Christina.

„Opakujem už po stý krát, čo sa stalo." Poviem s úsmevom na perách a znova začnem vysvetľovať. „Keď padol Úrad, Centro ho napadlo. Zobrali aj moju kvázi mŕtvolu a to isté urobili aj s Uriahovou. Jediný rozdiel bol v tom, že keď Uriaha pripojili na prístroje, tie ich veľmi vyspelé prístroje, životné funkcie mu okamžite naskočili. Nemohli ho len tak nechať, nech si im tam pobehuje.Predstavoval by hrozbu. Ešte v bezvedomí ho zobrali na perifériu a natárali mu, že každý jeho priateľ je mŕtvy, Chicago je zrovnané zo zemou, Úrad zanikol a nik neprežil Existuje už len Periféria a ľudia tam. Nič iné mu neostávalo len sa s tým zmieriť. Dlho tam žil s domnienkou, že to všetko je pravda. Chápeme sa?"

Podvihnem na nich obočie, ale ešte stále sa tvária ako vymletí.

„Len mi teraz, Tris, povedz, odkiaľ to ty vieš." Zeke na mňa pochybovačne namieri ukazovák.

„Už som sa o tom dohovorila s Carou, keď mi trklo, že ten „U" na periférii bol Uriah."

„Ach tak ták." Christina spokojne prikývne a uprie letmý pohľad na Uriaha.

„Fajn," zamrmle si Zeke popod nos. „teraz mi ale vysvetlite, že ako, dopekla, je možné, že žijete. Pripadá mi to ako príliš krutý sen."

„Tomu ver, že to každému." Povie Tobias a chytí ma za pás ako keby sa bál, že sa mu rozplyniem pred očami.

„A mňa kto chytí?" dožaduje sa pozornosti Uriah. „Hej, Christina" nasadí zvodný hlas.

„Ty hlupáčisko..." Christina k nemu podíde a silno ho objíme. „Som rada, že žiješ, Uri."

„To aj ja, Chris." Uriah sa usmeje a oblapí Christinu, najsilnejšie ako dokáže.

„A čo ja?" Zeke zafňuká hlasom päťročného chlapčeka.

„Kde máš Shaunu?" Tobias podvihne obočie.

„Ehm, to vieš, je doma." Na tvár sa mu vkradne šibalský úsmev, ktorý ma donúti premýšľať rôznymi smermi.

„Sa mi nezdáš." Opätujem mu pohľad.

„Fakt chceš vedieť podrobnosti?" Zeke sa na mňa začudovane pozrie. „A že toto je drevo..."

„Máš pravdu. Na podrobnosti si naozaj nepotrpím." Zasmejeme sa všetci, dokonca aj Cara, ktorá stojí trocha obďaleč.

Zeke sa na ňu zahľadí a nezbednícky si ju premeria. „Aha, Cara, vidíš, každý sa objíma, ostali sme už len dvaja. No poď k ujovi Zekemu." Pomyká obočím, ale Cara sa len zasmeje.

„Radšej nie, Zeke." Povie s úškrnom.

„Okej ty jedna. Vidím, že budem musieť absolvovať ťažšiu cestu."

Rýchlo vyskočí na nohy a začne naháňať Caru po celej hale. Všetci spustíme smiech, vrátane Zekeho, ktorý o pár sekúnd už silno stíska svoju obeť.

++++++

Hodiny ubehli rýchlo.

Navšívili sme ešte aj Caleba a Suzan. Rada som videla, že môj brat bude čoskoro otcom a ten fakt, mi vykúzlil úsmev na tvári.

Stretli sme aj Mathewa, ktorý videl Tobiasa asi radšej ako mňa, no bol natešený z faktu, ktorému tak úplne ešte nikto neverí, že žijem.

Po všetkých zvítačkách a podobných, dá sa povedať, formalitách, ma Tobias stiahol na vlak a pomaly sme sa ubrali k Veži.

„Je to naozaj pravda?" spýta sa a stisne mi ruku.

Zahľadím sa do jeho tmavomodrých očí ale neodpoviem. Všetko je príliš dokonalé a šťastné. Pripadá mi to ako sen, ktorý jeden jediný rušivý faktor môže zničiť.

„Je." Odpoviem mu, hoci nie som si s tým istá.

Vlepí mi bozk, nežne, ako za čias keď ma bozkával po prvý krát.

„Milujem ťa." Hlesne.

Opriem si hlavu o jeho rameno, zatvorím oči a hlesnem takmer nečujne: „Ja teba tiež."

„Už sme tu." Potrasie so mnou jemne Tobias.

Už som bola v polospánku.

Chytím ho za ruku a spoločne skočíme von z vlaku, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

Vedie ma tmavými chodbami, až pred svoj byt a obaja sa zvalíme na posteľ.

„Je to zvláštne." Hlesnem si pre seba. „Všetko je až príliš krásne."

„Ja viem. Ale uvedom si, že nebyť vojny, mohol byť takýto celý náš život." povie Tobias a zovrie ma v náručí. Vtisne mi bozk na kľúčnu kosť.

Zaspím zvláštne.

V hlave sa mi motá nepekná myšlienka. Niečo je tu zlé. Vznáša sa nad nami. No ktovie kedy to padne. Možno len o pár rokov. No zatiaľ si budeme užívať. Žiť v spokojnej nevedomosti. Lebo každý z nás sa bojí zajtrajška. Bojíme sa, že je to len sen. Že šťastný koniec nám nepatrí a skôr, či neskôr, príde ten rušivý element a náš zdanlivo šťastný koniec zničí v mihu sekundy.

Ahojte! :D

Tak, people, akosi mi docvakáva, že toto je, technicky vzaté, posledná kapitola. Už prichádza len Epilóg a teraz fakt neviem, či sa tešiť, alebo plakať :D Noh, asi sa rozhodnem pre to prvé :D

Inááááč, vám za všetko krásne ďakujem, za všetku podporu a (toto je len maličký návrh) ak máte čas tak by ste sa mohli vyjadriť ako sa vám príbeh páčil ako celok :D nebudem vás nútiť, je to len prosbička :) (ale hlave úprimne, keď už! :D)

Tak stretneme sa onedlho, zatiaľ Aloha! :D