Penny

5.kapitola

„Chcem ísť domov."

Odpoveďou mi je len ticho, ktoré sa odráža od prázdnych ulíc a zvuky krokov, ktoré patria mne a Milesovi. Ten kráča vedľa mňa, v dostatočnej vzdialenosti, aby sa ma nedotkol, no zároveň, aby ma stihol zachytiť, keby som sa rozhodla znova potknúť o vlastnú nohu.

Mlčí. A to ma neskutočne irituje. Navyše ma vedie cestou, ktorá ani zďaleka nevedie k ulici na ktorej bývam.

„Chcem ísť domov," zopakujem a keď ani to nezaberá, zastanem uprostred kroku. „Chcem ísť domov."

Zniem ako pokazená platňa, tvárim sa ako decko, ale čím dlhšie som v jeho spoločnosti, tým viac ho porovnávam s bratom. Navyše kráčame tmavou ulicou, len sami dvaja, nikto okolo nás, nikto nikde. Stačí úplne málo, možno jeden krok, jeden prudký pohyb a všetko sa môže zopakovať. Všetko sa môže vrátiť. A práve ten pocit vo mne vzbudzuje tie najväčšie obavy.

Miles frustrovane zdvihne ruky a hneď na to ich spustí späť k telu. Vyzerá, akoby ho pomaly opúšťala trpezlivosť. „Chceš ísť v tomto stave domov, Penny? Čo by na to povedali tvoji rodičia?"

Nezaujíma ich to, ozve sa moje svedomie a ústa mu dávajú za pravdu. „Nie je to nič, čo pred tým nevideli. Postupne si zvykajú."

Moje vyjadrenie ho donúti skrčiť obočie a na tvár mu vženie začudovaný výraz. „Čo je s tebou, Penny?" zopakuje tú istú otázku ako pred tým na párty a cez zúžené oči si ma celú premeria, čo spôsobí, že sa zachvejem.

Čo je so mnou? Mám chuť sa smiať, ale namiesto toho len ľahostajne pomykám plecami. Zrejme nie som až tak opitá, akoby som chcela byť. Moja myseľ funguje, vybavuje si všemožné scény a ja ju nedokážem zastaviť. Počítam vzdialenosť od miesta kde som až k svojmu domu. Uvažujem ako rýchlo by som dokázala utekať. Premýšľam nad tým, či by som sa pred Milesom dokázala brániť, alebo by moje telo bolo neschopné ako pri jeho bratovi. Všetko sa mi točí. Počítam, meriam, premýšľam. Nedokážem to zastaviť. Strach vo mne je väčší ako fakt, že Milesa poznám celé roky a viem, že by mi neublížil. Ibaže všetci zo začiatku pôsobia nevinne a napokon aj v tom najmilšom človeku, niekde ďaleko v temnote, drieme vrah.

„Zober ma domov," zachrapčím a hlas mi znie cudzo a ustráchane. Nechcem panikáriť, nechcem sa ho báť, no moje telo si všetko nahovára tak dokonalo, že mu začínam veriť.

Ľudia sú zlí.

Pokrúti hlavou a tým zničí akékoľvek nádeje, ktoré vo mne rastú. „Pozri Penny, sme prakticky rodina. Vezmem ťa k nám, vyspíš sa z toho a zajtra ťa vezmem domov."

Tie slová sú tam. Vryté do mojej mysle a odrazu ich nedokážem zmazať. Nedokážem ich nijak dostať z hlavy. Sme rodina.

„Nie sme žiadna rodina!" vybuchnem a automaticky urobím krok dozadu. Cítim ako mi v žilách vrie krv, cítim narastajúci hnev a z tej predstavy sa mi urobí nevoľno.

„Tvoja sestra predsa chodí s mojim bratom, no nie?"

Znova zamrznem. Nedokážem dýchať a tlak v mojej hrudi je neznesiteľný. Miles ale ničomu nechápe. Nikto ničomu nechápe. „Nie sme žiadna rodina," poviem o čosi tichšie a keď to isté zopakujem po tretíkrát, som si celkom istá, že ma má za blázna.

Nezačne sa však smiať, len opatrne dvihne jednu ruku a zatvári sa chlácholivo. „Dobre, dobre, nie sme rodina. Len nechcem, aby si z tohto mala nejaké problémy."

Pôsobí tak uvoľnene, tak pokojne, že všetky tie emócie presunie na mňa a prv než si to stihnem uvedomiť, prikývnem. Tá zlá Penny vo mne ustúpi do úzadia a na malú chvíľku dovolí starej Penny, aby prevzala zodpovednosť. Je to zvláštne. Je to choré, ale presne tak to cítim.

Bojím sa, keď urobím krok dopredu. Bojím sa, keď naďalej kráčame chodníkom smerom k jeho domu a bojím sa ešte viac, keď si znova uvedomím s kým kráčam. Možno by som mala zastať, vrátiť sa, ísť domov, ale žiadna časť môjho tela nespolupracuje. Automaticky kladiem nohu pred nohu, všímam si ako to isté robí aj Miles a prv než sa nazdám stojíme presne pred vchodovými dverami.

To je ten čas, kedy začnem znova panikáriť.

„Nikdy som nespala pod hviezdami," vyhŕknem a hlas sa mi znova mierne zachveje.

Miles pootočí hlavu, skrčí obočie a pohľadom preskúma moju tvár. „Ako veľmi si opitá, Penny?"

Nechce ma uraziť, nechce tým naznačiť nič zlé a výraz jeho tváre to len dokazuje. Preto myknem jedným plecom a po prvýkrát sa v jeho prítomnosti málinko usmejem. „Možno veľa a možno málo."

Spojí pery, na malý moment zatvorí oči a keď ich znova otvorí, pozrie priamo na mňa. „Tak fajn," vydýchne a namiesto dverí kývne smerom k bránke, ktorá vedie do zadného dvora.

Som si stopercentne istá, že jeho brat nie je doma. Som si istá, že jeho rodičia už dávno spia, ale riskujem svoj strach na úkor ešte väčšieho strachu.

Obaja kráčame v tichu, tráva nám šuští pod nohami a keď sa usadíme Milesovo koleno nechtiac narazí do toho môjho. Nepanikárim, neuhnem sa, nedovolím strachu, aby ma premohol.

Na oblohe svietia milióny hviezd a žiarivý mesiac, ktorý z tmavej záhrady robí príjemne osvetlené miesto. Nebojím sa, dýcham, všetko je v poriadku. Vedľa mňa sedí chlapec, ktorého poznám, no za rok a pól sme spolu stratili kontakt. Mojou vinou. Neverím mu, no zároveň si uvedomujem, že ho súdim podľa činov jeho brata.

„Klamala si," vysloví po chvíli ticho a jeho hlas ma pošteklí pri uchu. „Keď sme boli menší, vždy sme sedávali takto vonku až do tretej rána, kým nás nevolali rodičia."

Nevedomky sa mi na pery vkradne úsmev. „Potom sme mali týždne domáce väzenie."

Miles si ľahne do trávi a ja ostávam sedieť s kolenami pri brade a pohľadom skúmajúc oblohu. Vždy ma fascinovali hviezdy. Ich moc plniť sny, existovať na oblohe, žiariť do hlbokej noci a napokon padnúť v ústrety prázdnu, ktoré ich úplne pohltí.

Pokojné ticho znova preruší Milesov chrapľavý hlas, ktorý v sebe nesie prosebný tón. „Dovoľ mi robiť s tebou ten projekt Penny."

Som v mrákotách, v predstavách, niekde úplne inde. „Dobre."

„A dovoľ mi byť znova súčasťou tvojho života."

To ja som ho od seba odstrčila, pre moje a najmä pre jeho vlastné dobro. Obetovať naše priateľstvo bolo lepšie ako sa strachovať a zatajovať pravdu.

Je to hviezdami, je to strachom, je to ním, ale zároveň je to aj mnou. Preto prikývnem, opriem si bradu o kolená a v záchvate emócií, takmer nečujne zašepkám jedno chabé, ale predsa len výnimočné: „Dobre."