Penny

13.kapitola

Žijem.

Teda aspoň tá prázdna schránka mňa, ktorá tu po mne ostala.

Chodím do školy, píšem si úlohy a robím všetko preto, aby som zamestnala svoju myseľ pred myšlienkami, ktoré jej ubližujú.

Dni sa menia na týždne a týždne na mesiace, ktoré mi neúprosne naznačujú, že sa blíži ten osudný deň, ktorý nedokážem nijako zastaviť.

Svadba.

Možno by bolo všetko inak keby mi Miles uveril. Možno by sa žiadna svadba nekonala a možno by som bola konečne šťastná.

Ale nič z toho sa nedeje.

A zatiaľ čo si červenou fixkou vyškrtávam dni v kalendári, vnútri ešte stále kričím ako v ten deň, keď som sa vrátila domov.

Často na sebe cítim jeho pohľad. V triede. Na chodbe. V jedálni. Netuším, či sa ma snaží analyzovať, alebo sa ešte stále smeje na tom, čo som povedala, ale každé náhodne stretnutie, ma bolí.

Neviem, či som ho milovala alebo som len milovala tu myšlienku, že by ma mohol zachrániť.

„Penny."

Znova. Tá prudká, neznesiteľná bolesť.

Zavriem oči, spojím pery a ďalšie knihy vkladám do svojej skrinky úplne na slepo.

Beztak si však uvedomujem ako blízko pri mne stojí. Teniskou sa takmer dotýka mojej. Opiera o mňa svoje oči a ich intenzita ma páli na pokožke.

Je tak blízko. A predsa ďaleko.

„Čo chceš?" prehovorím, bez chvenia, bez emócií. Chladne ako stena.

„Potrebujeme sa porozprávať."

Potom všetkom? Po tak dlhej dobe? Po toľkých preplakaných nociach? Po mojom ZÁKERNOM VTIPE? A prečo až teraz? K čomu to bude dobre?

Pokrútim hlavou, skrinku silno zavriem a bez ďalších slov sa vydávam cez chodbu. Preč od neho. Preč od spomienok. Preč od akýchkoľvek emócií.

Čím viac si však nahováram ako veľmi som silná. Tým slabšie si pripadám.

„Penny!"

„ČO JE?!" zrevem, ale vôbec sa neotáčam a pokračujem ďalej vo svojich neustálených krokoch.

„Niečo sa stalo a ja... potrebujem... potrebujem vedieť pravdu."

Zastanem, spojím pery a čakám kým nebude pokračovať. „Akú pravdu?"

Miles si prečistí hrdlo. Raz. Dvakrát. A potom ešte raz. „Cameron... on... naozaj ti to urobil?"

Jeho otázka je tak tichá, že ju sotva počujem, pretože moje srdce tlčie až neuveriteľnou rýchlosťou. Prečo sa ma to pýta? Prečo to tak bolí? A prečo sa smejem?

„Nie," otočím sa k nemu a konečne si všímam zmučený výraz na jeho tvári. Tmavé, výrazne kruhy pod jeho očami a vlasy, ktoré má rozhádzané na všetky strany. Vyzerá takmer rovnako utrápene ako ja. „Nie, Miles. Žartujem, žartovala som, budem žartovať."

„Penny..." vydýchne, ale nepovie nič viac, len sa na mňa díva, tak dlho, tak neprestajne, až kým sa neotočím a nezmiznem mu z očí. Stále zranená. Stále zlomená.

~

Mama sedí za jedálenským stolom na mieste, kde by som ju za iných okolností nečakala. Pred sebou ma výtlačok novín, ktorý krčí v jednej ruke, zatiaľ čo v tej druhej jej hovie šálka z ktorej do priestoru preniká slabá para.

Nevníma ma, nepozdraví, ani len nezdvihne hlavu.

Chýba mi jej láska. Chýba mi to, čo sme spolu prežívali, keď som ešte bola tou starou, bezstarostnou Penny.

Chýba mi jej prítomnosť.

„Ako bolo v škole?" opýta sa, no očami skenuje noviny, čím naznačuje, že ju moja odpoveď v skutočnosti ani nezaujíma.

„Fajn," šepnem, posadím sa na stoličku oproti nej a svoj skľúčený pohľad obrátim k drevenej konštrukcií stola.

Náš rozhovor nepokračuje. Pretože ten vzťah matky a dcéry sa už dávno niekam stratil. A ja aj napriek všetkým okolnostiam túžim poznať, aké by to bolo, keby mama tušila prečo som sa tak zmenila. Keby len náznakom vedela, že jej milovaný zať ma zranil viac než ktokoľvek na tomto svete.

Znova otváram ústa. Znova chystám nejaký prevrat, ale moje slová zanikajú, keď do ticha jedálne prenikne moja sestra.

Mama rázom zdvíha hlavu a podobne ako ja sa zapozerá na Tessu, ktorá vyzerá všemožne, len nie ako tá veselá kopa, ktorá pred pár dňami cez webkameru riešila odtieň kvetinovej výzdoby.

Blond vlasy ma zviazané v chvoste, na bledej tvári ani náznak mejkapu a namiesto očnej linky jej oči obkolesujú výrazne plačom vytvorené, červené škvrny. Až vtedy si všímam ako sa chveje, ako veľmi je bledá a ako sa jej dolná pera neustále myká, netuším či od potreby niečo povedať, alebo pre ďalšiu vlnu plaču.

Mama prehovára ako prvá. „Čo sa stalo zlatíčko?"

Tess rozhodí rukami, pokrúti hlavou, celá sa zachveje a potom ticho vyriekne slová, ktoré ma pripravia o dych. „Camerona dnes zatkla polícia a ja netuším, čo robiť mami..."