Penny

6.kapitola

Keď otváram oči oslepí ma žiariaci lúč ranného slnka, ktoré vykukuje spoza vetvi vysokého stromu. Až príliš rýchlo si uvedomím, že ležím na tvrdej zemi v obklopení trávi a hlavu mam položenú na Milesovom ramene. Pohnem sa, no moje telo zachváti bolesť a keď ticho zanadávam, Miles si ma k sebe automaticky pritlačí ešte tuhšie.

Snažím sa nepanikáriť. Snažím sa príliš nemyslieť na to, že ma objíma rukou, že pri sebe ležíme tak tesne blízko a že každý jeho nádych zbytočne prepočítavam.

Navyše mi treští v hlave a ranné džavotanie vtákov mojej opici vôbec nepomáha.

Bolo by celkom jednoduché znova zaspať, ibaže srdce mi divoko bije a moje myšlienky sa nedokážu vyrovnať s tým, kde som, s kým som a čo robím. Teda nerobím nič, ale mala by som robiť a tak prv než by sa Miles stihne zobudiť, vymaním sa z jeho objatia a s bolestivým zasyčaním sa postavím na roztrasené nohy.

Nemala som piť, ozve sa moje svedomie a telo mu každým nepatrným pohybom dáva za pravdu.

„Kam ideš?"

Zhíknem, ruku si priložím na hruď a obdarím Milesa svojim najzlostnejším pohľadom. „Takmer som dostala infarkt," zahromžím a úplne ignorujem fakt, že sa na jeho tvári roztiahne širokánsky úsmev. Alebo si to celé nahováram a môj žalúdok v skutočnosti robí kotrmelce, pretože sa na mňa díva chlapec, ktorý aj napriek noci strávenej spánkom na zemi vyzerá, akoby natáčal reklamu na zubnú pastu. Ibaže ja v ňom vidím oveľa viac... a skôr než ma zachváti ten známy pocit paniky, zadívam sa mu priamo do očí, ktoré sú úplne iné než jeho.

„Kam ideš?" zopakuje chrapľavým, spánkom poznačeným hlasom.

„Domov," odseknem a moja nálada nemá nič spoločné s tým, kde sa nachádzam. Je to len obranný reflex.

Miles sa pomaly posadí, povystiera a keď vstane imponuje nado mnou svojou výškou, ktorá ma dozaista začína desiť. Ani sa nepohne, úsmev z pier sa mu nevytratí a keď prehovorí hlas ma ešte stále hrubý a rozospatý. „A čo tak raňajky?"

Pokrútim hlavou bez toho, aby som tej predstave vôbec prikladala nejaký význam.

Zamračí sa a úsmev na perách vystrieda len akási grimasa. „Ty si nič z včerajšej noci nepamätáš, však?"

Nechápem toho chlapca. Prečo po vyše roku nerozprávania odrazu túži byť opäť v mojej prítomnosti. Nie som ničím výnimočná, ľuďom ubližujem a keď ich od seba odtláčam, nepýtajú sa prečo, len odídu a nikdy sa nevrátia.

A on by mal urobiť to isté. Mal by zabudnúť na naše spoločné roky priateľstva, na to, že existujem a mal by žiť život bez prítomnosti Penny, tej čudáčky, ktorá sa nedokáže preniesť cez jednu noc.

„Pamätám," vydýchnem šepky a silne sa snažím, aby sa mi nechvel hlas.

Tá odpoveď, tá prostá, jednoduchá informácia, ale na Milesove pery znova vtlačí úsmev a keď ma druhýkrát pozve na raňajky, neodmietam, pretože sa možno ako jeden z mála rozhodol zostať.

~

Očami prechádzam po celkom známej kuchyni. Od mojej poslednej návštevy sa toho veľa nezmenilo, len drevom obloženú podlahu nahradili dlaždice a farebné magnetky na chladničke sa niekam úplne vytratili. Miles mi je otočený chrbtom, natiera sendvič arašidovým maslom, zatiaľ čo ja neustále tŕpnem, že sa zjaví jeho brat.

Je to ako nepríjemná choroba ktorej sa nedokážem zbaviť.

Viem, že nie je doma, ale aj napriek tomu mi hrdlo zviera panika a každý sotva badateľný zvuk ma vystraší.

„Hotovo."

Strhnem sa, keď predo mnou pristane tanier a Miles po mojej reakcií skrčí obočie, rukou si postrapatí vlasy a bez zbytočných vyjadrení sa pustí do svojho sendviča.

Urobím to isté, nie však bez toho, aby som sa najprv dvakrát presvedčila, či sme ešte stále v miestnosti sami.

„Pokoj, Penny," zamumle Miles, akonáhle postrehne, že sa neustále otáčam. „Všetci ešte spia."

Vydýchnem si, ale ani tá informácia nedokáže presvedčiť moju myseľ, že všetko je v poriadku. Prežúvam, pohľad klopím k tanieru, k ďalšiemu krajcu sendviča, a v hlave si dookola opakujem, aby som nepanikárila.

Avšak vždy, keď sa na poschodí ozve praskanie podlahy, stuhnem a dokonale prežuté sústo v mojich ústach pripomína všetko, len nie delikátnu chuť arašidov.

„O čom teda bude náš projekt?"

Viem, že sa ma tou otázkou snaží rozptýliť a na moje vlastné prekvapenie jeho taktika dokonale zaberá. V kútiku mojej duše totiž ešte stále drieme tá do všetkého- zbytočne- zažrartá Penny, ktorá milovala vypracovávať projekty a tráviť nespočetné dlhé hodiny v knižnici, len preto, aby jej záverečná práca bola viac než precízna.

Prehltnem, mám chuť sa usmiať, ale namiesto toho sa pustím do chabého vysvetľovania. „Premýšľala som, že by sme mohli urobiť niečo na základoch..."

Milesov pohľad padne za mňa a ja si v strede svojho monológu uvedomím, že už nie sme sami. Neotáčam hlavu, počujem kroky a keď sa pri jedálenskom stole, za ktorým obaja sedíme, zjaví postarší pán v obleku, uvedomím si, že sa možno Miles mýlil, možno už dávno nikto nespal.

Jeho otca dokážem spoznať na míle ďaleko. Je vysoký, s postavou hodnou futbalového trénera a na perách sa mu len sotva objaví úsmev. Tentokrát to nie je iné. Ani úskokom na mňa nepozrie, nepopraje nám dobrú chuť, len skrčí tvár a zadíva sa na Milesa pohľadom, ktorý desí aj mňa.

„Kde si bol?"

Miles zloží nedojedený sendvič na prázdny tanier a oči uprie smerom k otcovi. Narozdiel od neho sa, ale netvári vôbec nahnevane, ba naopak, jeho výraz odráža ľahostajnosť až takmer odpor. „Na záhrade."

Akoby povedal niečo zlé. Tvár jeho otca sa totiž zmení na priam zúrivú. „Je pol siedmej ráno," zavrčí s ľadovo prísnym hlasom. „Už dávno si mal byť na ihrisku a trénovať. Nie sa flákať s nejakým dievčaťom. Bol si na ďalšej párty, však Miles?" stále ľahostajný výraz na Milesovej tvári mu to len potvrdí. „Dopekla!" zrúkne a sendvič sa v mojich rukách rovnako končí na tanieri. „Takto nebudeš nikdy tak dobrý ako Cameron! Tréning! Chce to tréning! Nie flákanie!"

Kuchyňu spolu s jeho krikom naplní aj nepríjemný zvuk, keď Miles prudko vstane a stolička na ktorej sedí sa prevráti dozadu. Ignoruje to, ignoruje aj mňa, len tlačí päste k sebe a tvár mu horí hnevom. „Možno nechcem byť ako Cameron! To ťa nenapadlo?" nepovie nič viac, len pokrúti hlavou, pohľad uprie na mňa a ja bez ďalších rečí chápem, že je čas ísť.

Nemôžem premôcť triašku a rovnako tak nemôžem premôcť myšlienku, že možno nie som jediná komu Cameron ublížil.