Penny

3.kapitola

„Pozri, Penny, vážne nejde o nič. Pôjdeme na pár hodín na tú párty, trocha si vypijeme, uvoľnime sa, ulovíme nejakých chlapcov a vrátime sa domov zdravé a nepoškodené, presne tak ako si to želajú naši rodičia."

Opatrne zatvorím kovové dvierka skrinky, z úst vypustím všetok vzduch a keď sa otočím, na Gweninej tvári svieti obrovitánsky úsmev plný dokonalých zubov. Je o hlavu nižšia, o pár čísel chudšia a rozhodne o čosi krajšia než ja.

„Vieš, že to nikdy nekončí pri troške, Gwen," prehodím ľahostajne a pokyniem hlavou niekam do neznáma. „Za pár minút mi začína matika, musím ísť."

Na plece si prehodím tašku, učebnice si pritiahnem tuhšie k hrudi a prejdem popri nej bez ďalšej debaty. Ani jedna časť mňa totiž netúži po žiadnej párty. Zvyčajne to pomáha. Odpútať myseľ. Stratiť hlavu. Na všetko zabudnúť. Ibaže pomaly zisťujem, že alkohol pomáha zabudnúť len dočasne a s ránom prichádza nielen opica, ale aj spomienky.

Gwen ku mne natiahne ruku, pohotovo ma zastaví uprostred pohybu šklbnutím za lakeť a psím pohľadom v modrých očiach. „Prosím Penny, bude zábava. Vždy je zábava."

Darmo niekomu vysvetľovať, že nenávidím párty, spoločnosť ľudí a kopec opitých chalanov, ktorí netušia, kde položiť ruky. Darmo niekomu naznačovať, že sa vo mne pri každej takej situácií prebúdza úzkosť a panika. Je to celkom márne a tak vyslovím to jediné slovo, ktoré ma už dlhé roky desí. „Fajn."

Pretože v skutočnosti nič nie je fajn. Nič nie je v poriadnu. Nič nie je dobré.

„Tak vidíš, že to ide!" zvýskne, stlačí prsty na mojom predlaktí, uvoľní zovretie a odkráča preč, krútiac bokmi, čím na seba upútava všetku pozornosť.

Vždy som v sebe chcela objaviť aspoň kúsok sebavedomia. Hodnotu, ktorá by zo mňa urobila iného človeka. Chcela som chodiť chodbami, s hlavou hore, s mysľou úplne prázdnou. Chcela som na sebe cítiť závistlivé pohľady od dievčat a žiadostivé od chlapcov. Chcela som byť niekto úplne iný. Ibaže namiesto závisti sa mi dostávalo nepochopenie a sebavedomie som vymenila za čokoľvek, čo sa mi ponúkalo. Pretože sebavedomie v skutočnosti pre mňa neznamenalo nič viac, než falošnú tvár plnú silených úsmevov.

~

Moje váhavé kroky sa odrážajú od stien prázdnych chodieb lemovaných fotkami amerických spisovateľov. Nevnímam, neobzerám sa, neregistrujem ani jednu tvár a ani jedno meno. Snažím sa nemyslieť, neuvažovať, nepremýšľať nad tým, že som v tmavej chodbe úplne sama. Dych mám zrýchlený, pľúca ma pália a oči mám rozšírené panikou.

Som tak blízko k dverám, tak blízko k úniku, ale predsa ma v poslednej sekunde zastaví hlas hovoriaci moje meno.

Spočiatku nereagujem, len kráčam ďalej. Ponáhľam sa, kladiem nohu pred nohu a snažím sa neprepadnúť, nespadnúť na zem.

„Penny!"

Viem kto ma volá, poznám ten hlas priam dokonale a to ma donúti pridať do kroku a zrýchliť o čosi viac. Srdce mi v hrudi bije rýchlejšie než zvyčajne, dlane sa potia a chodbou sa už nenesú len moje kroky, ale aj jeho a môj vlastný zrýchlený dych.

„Penny!"

Nezastanem dobrovoľne, ale zastavia prsty, ktoré sa nečakane objavia na mojom ramene. Je to len nevinný dotyk, prsty na pleci, nič viac, nič menej, ale predsa odskočím na bok a vystrčím pred seba ruku, akoby som sa popálila. „Nedotýkaj sa ma!"

V očiach sa mu odráža ten známy, ľútostivý pohľad. Odsudzujúci. Zmätený. A ukazujúci mojim smerom s tou dobre známou myšlienkou - čudáčka.

„Prepáč," dostane zo seba bez dychu a ruku si priloží na hruď, akoby za mnou bežal už hodnú chvíľu. „Volal som na teba, nepočula si?"

„Ponáhľam sa," odvrknem nevrelo, aj napriek všetkému, čo sa odohráva v mojom tele. Skúsenosti ma naučili predstierať. Tváriť sa, že nepanikárim. Tváriť sa vyrovnane.

Môj zrak však nedokáže klamať. Stojí predo mnou. Ako verná kópia svojho staršieho brata. Vysoký. Vypracovaný. S rozhádzanými vlasmi na všetky smery a úsmevom šíriacim sa z jedného líca na druhé. Iba jeho oči sú iné. Modrú nahradila zelená. Sýta, jasná, nekonečná.

„Chcel som sa s tebou porozprávať o tom projekte," povie a pohľadom pomaly skopíruje každý detail mojej tváre, ako keby sa snažil čítať všetko čo som skrývala.

Ruky si prekrížim na hrudi, vystriem bradu a donútim vlastnú hlavu spolupracovať. „Ten projekt nebudeme robiť spolu."

Z tváre sa mu rázom vytratí úsmev, obočie skrčí a hlavu nakloní na bok. „Stalo sa niečo o čom by som mal vedieť?"

Znova tá otázka. Tak jednoduchá, tak nepodstatná, ale predsa vo mne niečo prebudí. Chcem kričať, chcem všetko povedať, chcem mu vynadať, že sa tak veľmi podobá na svojho brata. Ostanem však ticho. Pery privreté, jazyk za zubami.

Miles pohodí hlavou, vlasy mu padnú do očí a tak si ich prstami prečeše dozadu. Pôsobí rovnako ako Gwen. Sebavedomo a odhodlane, ako keby mu patril celý svet.

Jeho pohľad ma ťaží a tak uvoľním zovretie rúk, spustím ich k telu a napočítam do desať, aby ma znova nepremohla panika. „Pozri. Ten projekt urobím ja. Zoženiem si všetky materiály, napíšem všetky detaily a nakoniec pod svoje meno napíšem aj to tvoje."

Iní by na jeho mieste rázom súhlasili. Futbalisti totiž kraľujú škole a namiesto povinnosti radšej behajú za loptou a za pôžitkom, ktorý im je sprostredkovaný cez rôzne párty. Miles sa, ale zatvári urazene, tvár skriví do zlostnej grimasy a nechápavo pokrúti hlavou zo strany na stranu. „Máš ma za nejakého tupca, ktorý nevie vypracovať jeden hlúpy projekt z dejepisu?"

„Áno, mám," zavrčím a dlane skrčím do pästí. „Takže ber, alebo si naser!"

Hlas sa mi začína chvieť a spolu s ním aj celé telo, ktoré mi odrazu ovládne obrovská úzkosť. Pohnem sa na odchod, s tvárou stále vážnou a srdcom vysoko v krku. Neurobím ani krok, keď ma prudko schmatne za lakeť, potiahne k sebe a neľútostivo mi zatlačí do kože.

„A teraz ma počúvaj."

Jeho dotyk je spúšťať, jeho hlas je spúšťač, tá veta je spúšťač.

Telo mi zovrie krč, nádych sa zasekne v krku a hruď mi stlačí neviditeľná ruka. Nemôžem dýchať. Nemôžem sa pohnúť. Nemôžem urobiť nič.

Hlava sa mi točí, cítim ako slabnem, ako strácam zem pod nohami, ako sa všetko mení.

Do očí sa mi vplavia slzy, pery zovriem k sebe, od seba, a zase k sebe.

Utekaj Penny, bež, odíď, vypadni, opakujem si a celým telom mi prechádza bolestivý kŕč.

Miles niečo hovorí, pery sa mu hýbu, ale môj mozog odmieta spolupracovať. Musím odísť, musím sa mu vytrhnúť zo zovretia, nemôžem panike dovoliť, aby ma ovládla. Som, ale tak slabá, že aj ten najodhodlanejší pohyb nezmôže nič.

„P-pusť ma!"

Netuším prečo, netuším ako, ale tlak jeho zovretia povolí, ruka zmizne a ja som konečne voľná. Nevnímam ten zmätený pohľad v jeho tvári, nevnímam to ako znova vysloví moje meno, len sa pohnem, donútim nohy k pohybu a rozbehnem sa na roztrasených nohách priamo k dievčenským záchodom.

Jedno zabuchnutie dverí, jedno otočenie kľúčom a celý môj obsah žalúdka končí v záchodovej mise.