Penny

1.kapitola

Pred rokom a pól.

Je neskoro v noci a mňa budia prichádzajúce kroky z vedľajšej izby. Stlačenie kľučky, rýchle zatvorenie dverí, otočenie kľúčom a ďalšie tiché dopady chodidiel na drevenú podlahu.

Len polovičato vnímam ako sa okraj postele prehne, ako ma do nosa udrie jeho vôňa a ako sa mu v tme na tvári odráža pokojný výraz. Chcem sa opýtať, čo tu robí, prečo prišiel a čo odo mňa chce, ale slová zaniknú v jeho teplej dlani, ktorou mi prudko prikryje ústa práve v momente, keď ich otváram.

„Ticho," je jediné čo povie, tvárou mu preletí žiariaci úsmev a pouličná lampa, ktorá do izby vpúšťa aspoň trocha svetla, mu na pravom líci kreslí tieň.

Vytreštím oči, zatiaľ, čo mi dych komplikuje jeho obrovská dlaň, ktorou mi nechcene zakrýva aj nos. Nevníma to. Je príliš ponorený do svojich vlastných zvrátených myšlienok. Do pohybov voľnej ruky, ktorou odkrýva ľahkú prikrývku, pod ktorou sa schováva moje detinské ružové pyžamo s kvetinkami.

Snažím sa pohnúť, snažím sa donútiť svoje telo spolupracovať, ale to ostáva aj naďalej paralyzované.

Toto sa nedeje, toto sa nedeje, toto sa nedeje. Je to iba sen. Jeden hlúpy sen. Sen. Sen. Sen.

Ibaže sny nebývajú až takto reálne. V snoch necítite každý dotyk, ľadové prsty prechádzajúce po vašom tele, dvíhajúce vám pyžamové tričko, odsúvajúce pyžamové nohavice. V snoch nedokážete vnímať jeho vôňu, to ako vám rukou tlačiacou na tvár kradne dych, to ako sa na jeho tvári leskne vzrušenie.

Z očí mi vypadne prvá slza práve v momente, keď sa nahne a pery mi pritlačí na miesto tesne pod krkom. Zachvejem sa, srdce sa mi strachom roztlčie a myseľ kričí, aby som konečne niečo urobila. Ruky mám však ťažké pri tele, nohy zviera on medzi svojimi kolenami a ústa stále zakrýva jeho ťažká dlaň.

Sú to sekundy, minúty, hodiny, cez ktoré strácam oblečenie, som vystavená jeho hnedým očiam a tomu, prečo prišiel. Už možno ani nedýcham, plač mi zahmlieva zrak a panika mliaždi hruď. Je mi na zvracanie, nemôžem dýchať, nemôžem urobiť nič.

A tak zatváram oči, prosím o pomoc vo svojom vnútri a bezhlavo počítam sekundy kým to skončí.

Jeden, dva, tri, štyri, päť...

Ruka mu skĺzne z mojich pier, nadýchnem sa, ale ten pôžitok netrvá dlho a odrazu ma drží okolo krku. Prstami zoviera jeho obvod a niečo hovorí. Niečo, čo nevnímam.

Jedenásť, dvanásť, trinásť, štrnásť...

Cítim ako jeho telo hovie nad mojim, cítim ako jeho prsty prechádzajú po miestach o ktorých som netušila, že existujú a cítim aj prudkú bolesť, ktorá ma pripraví aj o ten posledný nádych.

Dvadsaťšesť, dvadsaťsedem, dvadsaťosem...

Bolesť pretrváva, panika sa rozširuje a slzy si prerážajú cestu mojou tvárou oveľa rýchlejšie. Kde sú všetci? Prečo mi nikto nepríde pomôcť? Prečo sa takto cítim? Prečo sa toto deje práve mne?

Sedemdesiatsedem, sedemdesiatosem, sedemdesiatdeväť, osemdesiat...

Od stien izby sa odrážajú len jeho tiché stony, nekoordinované pohyby a moje nečujné vzlyky, ktoré sa mi zadúšajú v krku.

Napočítam presne do dvestodvadsať, keď jeho telo nad mojim zmeravie, keď mu z pier ujde nadávka a pohľad ukotví na mne. Chcem, aby odišiel, ale on sa zohne k môjmu uchu, prstami mi zovrie krk o čosi tuhšie a zašepká slová, ktoré ma rozplačú ešte viac. „Nikto ti neuverí, Penny, nikto. Takže nemárni dych, nesnaž sa to nikomu povedať, pretože pravda bude na mojej strane a ty to sama dobre vieš."