Penny

11.kapitola

K Milesovi dorazím za rekordne krátky čas. Dych mám plytký, pľúca mi horia a nohy sa mi v kolenách celkom podlamujú. Keď priložím roztrasený ukazovák k zvončeku pri ťažkých drevených dverách, všímam si ako sa trasiem a tak sa znova pokúšam zlapať po pomaly vytrácajúcom sa dychu.

Som v poriadku, nahováram si, ale už vopred viem, že je to márne.

Neviem, čo očakávam, ale keď sa dvere prudko otvoria a v nich stojí on, konečne môžem aspoň ako tak dýchať. Má na sebe sivé tričko s krátkymi rukávmi a tmavé tepláky, ktoré mu ledabolo visia z bokov. Zdvihnem pohľad a konečne si všímam jeho oči, ktoré má maximálne unavené, akoby sa práve v tom momente vyhrabal z postele. Sledujem ho, rovnako tak ako on sleduje mňa. Počítam. Znova si v hlave opakujem nezmyselné čísla až do momentu, kým neprehovorí.

„Čo sa stalo Penny?"

Hlas ma chrapľavý, naplnený obavami a ja sa snažím presvedčiť samú seba, že je to jasný dôkaz toho ako mu môžem dôverovať.

„Ja..." ani nedopoviem, v hrdle mi navrie guča, do očí sa mi vkradnú slzy a ešte skôr než samú seba stihnem zastaviť, rozvzlykám sa. „On... ja..."

Netuším čo povedať a odrazu ani netuším, či je moje rozhodnutie prísť za ním vôbec správne. Čo vlastne od toho všetkého očakávam?

„Stalo sa niečo? Urobil ti niekto niečo? " opýta sa a tentokrát nečakajúc na moju nezmyselnú odpoveď ma uväzní medzi svojimi pažami, akoby na tom spočíval celý jeho život.

Pľúca sa mi naplnia vzduchom a keď zaborím nos do jeho trička, priamo medzi ostrú kľúčnu kosť, mám pocit, akoby ma neobjímali len jeho silné ruky, ale aj vôňa kvetinovej aviváže, ktorá mu sála z trička.

A kým sa moje srdce pomaly upokojuje, nohy nadobúdajú stabilitu a slzy sa tratia v bavlnenom materiály, on ma tlačí k sebe, rukou mi utišujúco hladí chrbát a vlasy, a dookola opakuje slová, ktoré sa mi dostávajú pod kožu, až kým sa nemenia na moje vlastné myšlienky. „Si v poriadku, Penny. Si v poriadku. Pri mne si v poriadku."

Verím mu. Pretože má pravdu. Som v poriadku.

~

Za pár minút sedím u neho v izbe, na mäkkom matraci jeho obrovitánskej postele. Medzi skrehnutými prstami zvieram farebnú mozaikovú šálku s čiernym čajom a svoj ešte stále slzami zahmlený pohľad obraciam k zemi.

Nedokážem odpovedať na ustavičné otázky, ktoré sa ma pýta, ale každý pór na mojom tele si plne uvedomuje jeho prítomnosť. Sedí totiž pri mne. Naše kolená sa dotýkajú a jeho dlhé, kostnaté prsty spočívajú len nepatrné milimetre od mojej druhej ruky, ktorá mi bez pohybu hovie v lone.

Už sa netrasiem. Už neplačem. Len pomaly srkám horúci čaj, ktorý mi vôbec nechutí a snažím sa všetky svoje myšlienky odpratať z miesta, ktoré je tak veľmi bolestivé.

Koniec koncov, nedokážem to. Nedokážem rozprávať. Nedokážem mu to povedať.

„Vieš, že mi môžeš dôverovať, však Penny?"

Viem, viem, viem.

Zatvorím oči. Popadnem po dychu a keď roztrasene vydýchnem z očí mi vypadnú ďalšie, celkom nepotrebné slzy, ktoré sa pomalými, takmer mučivými pohybmi plazia dole mojou tvárou, až k brade, kde ich zachytia Milesove prsty.

„No tak, Penny, ver mi..."

A presne v tom momente, v tej chvíli sa vo mne niečo láme. „To nie je tak jednoduché!" vykríknem, prudko vstanem a ešte skôr než spôsobím nejakú katastrofu, horúcu šálku s čajom položím na stôl vedľa kopy učebníc. „Nemôžem..."

Musím to niekomu povedať, musím to zo seba dostať, musím, musím, musím.... ale netuším ako.

Miles sa vystrie, vstane a rozhodí rukami, akoby sa to zúfalstvo zo mňa presunulo priamo na neho. „Nemôžem ti nijako pomôcť, keď netuším, čo sa s tebou deje! Dopekla! Niekto ti ublížil Penny a ja nechcem nič viac, len vedieť, kto...!"

Jeden, dva, tri. A nič.

Sklopím hlavu a zatiaľ čo ňou neprestajne krútim z boku na bok, Miles sa presunie až predo mňa. Dotkne sa mojej tváre, prstami mi prejde k ramenu, k ruke, k prstom, ktoré pevne stisne v tých svojich. „Chcem. Ti. Pomôcť. Chcem vedieť, kto ti takto ublížil. Chcem len vedieť čo sa ti stalo. Chcem ťa pochopiť, Penny... Tak mi to dovoľ."

Odrazu bez premýšľania, úplne náhodne vyhŕknem bolestivú odpoveď na jeho ešte viac bolestivú prosbu. „Chceš vedieť, že ma tvoj brat znásilnil ?"

Neviem, kto z nás si prvý uvedomí, čo som zo seba dostala, ale následky prichádzajú jasnejšie ako blesk.

Miles cúvne, až kým sa neocitá pri posteli na ktorú sa bez reakcií posadí a mne stačí jeden pohľad smerom k nemu a chápem, že som sa veľmi mýlila.

Neverí mi.

Má to napísané v očiach a v perách, ktoré sa pomaly vykrútia do širokého úsmevu. Zasmeje sa. Najprv len ľahkovážne. Len krátko. A potom na plné ústa.

Každá sekunda jeho smiechu je sekundou môjho utrpenia, ktoré sa pomaly šíri celým mojím telom.

Povedala som to. Slovo, ktoré by sa v našom slovníku nemalo nachádzať. Slovo, ktoré zničilo život nie len mne. To najškaredšie slovo, ktoré sa nedá porovnať so žiadnou nadávkou. A aj keď je Milesova reakcia taká aká je... ja si nedokážem pomôcť a odrazu ma popadá túžba vykričať to slovo do celého sveta, aby si ľudia konečne uvedomili ako veľmi podobné veci bolia. Denne. Denne. Denne. Tisícky obetí. Tisícky zlomených sŕdc. Tisícky uplakaných nocí.

Pre jeden skazený moment života. Pre jednu osobu, ktorá ľudí podobných mne navždy okradla o všetko šťastie.

„Toto je pekne skurvený vtip, Penny."

„Nežartujem," zachrapčím a cez zovreté hrdlo nedostanem už ani slovo bez toho, aby som šepkala. „Stalo sa to pred..."

Miles mi, ale skáče do reči ešte skôr než dopoviem. „Preboha Penny! Vždy som si všímal ako Camerona nenávidíš, ale vymyslieť si takúto lož je až príliš aj pre teba, nemyslíš? Svojho brata poznám a... niečo také by nikdy neurobil. Nikomu a už vôbec nie tebe. Si predsa mladšia sestra jeho snúbenice. Toto je až príliš... príliš krutý žart. "

Neviem, či to počuť, ale všetko sa vo mne láme. Drobné kúsky mňa, všade navôkol, na všetky strany, až kým neostávam prázdna ako doteraz.

A čo si očakávala Penny? V hlave sa mi objavuje práve jeho hlas. Nikto ti neuverí. Opakuje a ja si uvedomujem, že má pravdu.

„Verila som ti," dostanem zo seba a moje nohy sa automaticky posúvajú dozadu. Chcem utekať. Ďaleko od všetkého. Od všetkých. Navždy.

Opäť panikárim. Opäť plačem. Opäť sa strácam sama v sebe.

Bolí to. Každý nádych, každý výdych, pohľad na neho.

„Ja... musím..." cez slzy mu ani nevidím do tváre, takže netuším ako sa tvári, keď sa prudko zvrtnem a donútim vlastné nohy k behu.

Počujem ako na mňa volá. Počujem jeho hlas, ale ani jedna časť mňa nezastavuje.

Lámem sa, tápam v tme, hľadám svetlo, ale žiadne neexistuje. Niektoré konce sú totiž trpké, bolia a prichádzajú až príliš skoro.