Penny

8.kapitola

V pondelok v škole je zo mňa hotový duch. Nevnímam ruch okolo seba, vravu spolužiakov a ani to, čo do mňa neustále šomre Gwen o tom, že som zdrhla z piatkovej párty. Snaží sa so mnou komunikovať, neustále sa ma pýta otázky, ktoré beztak nedávajú zmysel a keď jej po tretej hodine stále odpovedám mlčaním, urazene odíde.

Aj učitelia si všímajú môj bezduchý výraz, monotónne správanie a totálny odpor. Za každým, keď ma vyvolajú, zovriem pery a počastujem ich tichom, aj napriek tomu, že odpoveď na ich otázky poznám. Po štvrtej hodine sa ocitám u Judith, ktorá rovnako ako ostatní do mňa hustí o tom, aby som sa spamätala.

Ibaže to slovíčko v mojej hlave nefunguje a neexistuje. Ako sa ma totiž človek spamätať, keď zistí, že osoba, ktorá mu najviac ublížila sa chystá bez výčitiek vstúpiť do rodiny, akoby to bola úplne normálna vec?

Túžim to vykričať celému svetu, ale viem akú ma Cameron povesť, či už v meste, alebo v škole. Je hviezdou, na športovej nástenke ešte stále visí jeho fotka a ja mám neskutočné odhodlanie ju roztrhať na milióny častí a zahodiť do koša.

Viem, ale, že to nikam nevedie a tak sa naďalej pohybujem po škole ako robot.

Keď konečne zazvoní po poslednej hodine, nechám sa davom strhnúť až ku svojej skrinke. Do nej následne mechanicky vkladám učebnice, keď sa vedľa mňa z ničoho nič, celkom nečakane zjaví Miles. Na perách mu tkvie širokánsky úsmev, ramenom sa opiera o skrinku vedľa tej mojej a na sebe ma futbalový dres, čo jasne dokazuje, že ku mne dobehol z tréningu.

Ešte raz na neho pozriem a potom sa naštvane obrátim k ukladaniu učebníc. „Čo chceš?"

Vnímam ako málinko stuhne a prehovorí až, keď okolo nás prejde usmievavá prváčka, ktorá ho s chichotom pozdraví. „Tak v prvom rade, ahoj. Urobil som niečo?"

Ty nie, mám chuť povedať, ale namiesto toho si vložím do tašky hrubú učebnicu biológie a skrinku rozzúrene zabuchnem. „Nemám čas."

Neurobím ani krok, keď ma Miles opatrne chytí za predlaktie a málinko sa zamračí. Neviem, čím to je, ale jeho chabý dotyk vo mne nespôsobuje paniku ako zvyčajne. „Čo sa deje, Penny?"

Z pľúc vypustím trhaný výdych, do nosa ma udrie Milesova vôňa a s prehovorením sa vo mne znova prebúdza zlosť. „Vedel si, že ju chce požiadať o ruku, však?"

Medzičasom sa chodba v ktorej stojíme takmer vyprázdni a okrem nás na jej konci postáva už len skupinka futbalistov, ktorí sa na niečom hlasno smejú. Čakám, že sa Miles zahanbene odtiahne, ale jediné čo dokážem čítať na jeho tvári je zmätok, ktorý spôsobuje, že krčí obočie a hlavu nakláňa nabok. „Cameron...?" spýta sa a ďalej pokračuje bez môjho súhlasu. „Áno, spomínal mi niečo, ale nechápem prečo robíš z toho takú vedu...?"

Vedu. Lebo presne to som ja. Penny, ktorá zo všetkého robí vedu a drámu. Penny, ktorá si komplikuje život. Penny, ktorej nikto neuverí.

Smiech futbalistov zosilnie a presne tak aj panika, ktorá sa vo mne odrazu začína hromadiť. Cítim zrýchlený tlkot srdca, chvejúce sa ruky a ten odporný pocit, ktorý mi zviera hruď. Z tváre mi určite mizne farba, nohy sa mi podlamujú, ale nedokážem robiť nič, len stáť na mieste a prosiť nech to všetko skončí.

Milesove pery sa hýbu, niečo hovorí, ale ja vôbec nevnímam slová, ktoré sa mu rinú z úst.

V hlave mi totižto hučí a ja si uvedomujem, že strácam kontrolu nad svojim telom, ktoré mi jasne dáva najavo, aby som čo najrýchlejšie ušla preč.

„Hej, Miles!" do uší mi prenikne výkrik jedného z futbalistov a jeho ďalšie slová vnímam oveľa jasnejšie. „Nechaj tu čudáčku tak a pohni si!"

Čakám, že Miles urobí presne to, čo mu odporučil jeho spoluhráč, ale namiesto toho mi opatrne priloží dlaň na líce a znova niečo povie. „Dýchaj, Penny, sakra."

A ja urobím presne to čo mi káže. Do pľúc sa mi konečne podarí nabrať potrebný kyslík a keď sa nadýchnem v očiach sa mi nahromadia slzy. Nechcem, ale, aby ma videl ktokoľvek plakať a tak sa pohnem, ale Miles to urobí za mňa a za chvíľu obaja zrýchlene kráčame dole chodbou, zatiaľ čo jeho spoluhráči za nami vydávajú oplzlé zvuky.

Znova vydýchnem až, keď sa ocitáme v prázdnom kabinete, v miestnosti, ktorá by mi za iných okolností naháňala strach. Nestihnem však povedať nič, nestihnem sa ani oprieť o chladné dvere, keď ma Miles strhne na svoju hruď, obtočí okolo mňa svoje paže a niečo mi mumle do vlasov.

Možno plačem, možno sa ospravedlňujem, ale keď zatváram oči všetka bolesť a panika ma postupne opúšťajú.

Neviem ako dlho sa kolíšeme zo strany na stranu, ešte stále nevnímam, ale všetku svoju pozornosť sústreďujem na Milesov zrýchlený tlkot srdca. Snažím sa počítať koľkokrát sa mu počas nádychu a výdychu zdvihne hruď a práve to ma čiastočne upokojí.

„Čo to bolo?"

Panika, niečo čo tak dobre poznám. Niečo, čo ma vždy prichytí nepripravenú. Na jeho otázku, ale neodpovedám.

Trvá to minúty, možno sekundy a čím dlhšie sme ticho tým viac myšlienok sa mi hromadí v hlave. Je to nečakané, úplne ma to prekvapí, ale ten nápad sa zdá byť jednoduchší než čokoľvek.

Pri Milesovi nepanikárim, jeho dotyk mi nevadí a nutnosť nahradiť zlú spomienku lepšou je neprekonateľná. Preto sa odtiahnem, cúvnem do dverí a všetku svoju pozornosť obrátim na chlapca stojaceho predo mnou.

Možno nemôžem zabrániť svadbe, nemôžem povedať pravdu, ale môžem pomôcť sama sebe. Podobá sa na neho. Ten istý žiarivý úsmev, rozcuchané vlasy, výška. Jediné, čo ho odlišuje od brata sú sýtozelené oči, ktoré sa na mňa dívajú so skrytou emóciou.

„Chcem ti pomôcť Penny. To čo sa stalo teraz na chodbe nebolo prvýkrát, že?"

Prikývnem.

Chce mi pomôcť, zopakujem si pre seba a keď na malý moment zatvorím oči znova mám potrebu konať bez rozmyslu.

Nahradiť zlú spomienku lepšou.

Stále sa na neho dívam, keď schmatnem lem svojho trička medzi roztrasené prsty. Urobím krok dopredu, jazykom si prejdem po perách, trhane sa nadýchnem a s odvahou si prevlečiem tričko cez hlavu. Až keď dopadne na zem, zdvihnem oči a zapichnem ich do Milesa, ktorý na mňa pozerá presne tak ako čakám - ako na blázna. „Tak mi pomôž. Pomôž mi zabudnúť."