Penny

7.kapitola

„Ja nechápem čo sa to s tebou deje, mladá dáma!"

Mamin rozčúlený pohľad spočíva na mojej tvári. Skenuje ma, snaží sa vo mne niečo prečítať, ale moja ľahostajnosť ju len viac popudzuje. Už hodinu totiž sedím za kuchynským stolom, hrám sa s vlastnými prstami a očami každú chvíľu zablúdim na nástenné hodiny, ktoré jasne zobrazujú, že od môjho príchodu domov ubehla presne hodina.

„Povedz mi, kde som zlyhala, keď sa mi takto odvďačuješ... a pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam!"

Premôžem sa, upriem na ňu zrak, ale unudený výraz na mojej tvári zostáva aj naďalej. Chcem ísť spať. Bolí ma totiž celé telo, som brutálne smädná a mamine ustavičné kázanie mi začína liezť na city. Stojí predo mnou, ruky ma prekrížené na prsiach a za každým vykríknutím ich automaticky vyhodí do vzduchu, akoby sa tak snažila pôsobiť ešte viac dramatickejšie.

Zívnem si, dlaňou si podopriem bradu a tým ju vyprovokujem ešte viac. „Zatiaľ rozprávaš len ty," podotknem a zlosť v jej tvári sa premení na amok.

Poďme na to.

„TAKTO SA SO MNOU NEBUDEŠ ROZPRÁVAŤ, PENNY! Okamžite zalez do svojej izby a neukazuj sa mi na oči, až kým ťa nezavolám!" zvreskne a ja potešene vyskočím na nohy ešte skôr než stihne dopovedať.

Chcem jej poďakovať, počastovať ju ďalšou ironickou poznámkou, ale namiesto toho si radšej zahryznem do jazyka. Už beztak som toho vyviedla viac než dosť.

~

Jediné na čo dokážem myslieť je Miles. Keď spím, keď si robím úlohy, aj keď zababušená v teplom župane schádzam dole schodmi.

Nedokážem to zastaviť a každou sekundou sa vraciam k rozhovoru s jeho otcom. Práve ten raňajší moment mi totiž dodáva aspoň malú nádej. Možno ma Miles pochopí, možno aj on istým spôsobom svojho brata nenávidí, možno by som sa konečne s váhou svojho problému mala s niekým podeliť.

Ibaže vo mne rezonuje obrovský strach. Čo ak to nepochopí? Čo ak ma vysmeje? Čo ak mi nikto neuverí?

„Pohni si Penny!" zvolá otec netrpezlivo a ja zdolám posledný schodík a s teatrálnym povzdychom dopadnem na gauč vedľa neho a mami.

Mama sa natiahne k notebooku, klikne na hovor a za pár sekúnd sa na jeho obrazovke zjaví moja vysmiata sestra. „Ahoj rodinka!"

Vydýchnem si, keď zbadám, že je sama, ale ten ťaživý pocit v hrudi stále pretrváva.

„Netvár sa tak kyslo, Penny, to nie si rada, že ma vidíš?" rozhodí rukami, obraz zaseká, ale nikto tomu neprisudzuje žiadnu pozornosť.

Mlčím a tak sa rozhovor presunie na rodičov, ktorí zaujato rozprávajú o svojej práci, ustavičných problémoch a napokon aj o mne. Akoby som tam vôbec nebola. Tessa ich počúva, občas prikývne, pričom jej dlhé blond vlasy skĺznu cez ramená a keď niečo dodá, vždy sa pobavene zasmeje.

Vysoká škola ju zmenila. Je viac odviazaná, uvoľnená a smeje sa častejšie než zvyčajne. Už od mala sme boli iné. Ja tichšia, ona výbušná. Nikdy sme však nemali so sebou problémy, teda až kým sa do nášho života nezamiešal on.

Ani netuším o čom rozprávajú, ale keď zaznie v rozhovore jeho meno, hneď spozorniem. „Včera sme mali výročie nášho vzťahu," vzdychne Tessa a ja sa nepatrne zachvejem. Nepáči sa mi kam to smeruje. „Boli sme na pláži, v kine, v reštaurácií..."

„Už nás nenaťahuj," zaprosí mama a ja po nej strelím nechápavým pohľadom.

Keď mi, ale oči zablúdia späť na obrazovku všímam si sestru, ktorá s rozžiareným výrazom na tvári máva rukou vo vzduchu. „Cameron ma požiadal o ruku!" zapiští a následne do kamery ukáže trblietavý prsteň, ktorý ma pripraví o dych.

On.... on ju požiadal o ruku, opakuje moja myseľ, ale telo vôbec nereaguje.

Nehýbem sa, sotva dýcham a srdce mi v hrudi zdesilo pumpuje. Cítim, že sa chvejem, v očiach sa mi hromadia slzy a zatiaľ čo rodičia šťastne vykrikujú, ja ticho zomieram.

„Prosím nie," tie slová sa mi dostanú z hrdla šepky, v podobe chrapľavého stonu. Sú tiché, takmer nepočuteľné, ale predsa upútajú sestrinu pozornosť.

„Prečo sa netešíš, Penn?" opýta sa a jej otázka prekvapí aj rodičov. Kútikom oka vnímam ich intenzívne, zlostné pohľady, ale ja sa dívam na Tessu, ktorej sa na tvári rysuje sklamaný výraz.

Odrazu však netuším aké slová sú správne a tak zachrapčím prosbu, ktorá sa zdá byť celkom absurdná. „Neber si ho, prosím."

Čakám všetko, ale keď sa sestra bláznivo rozosmeje, srdce sa mi prelomí na tisíce drobných kúskov. „Povedz mi, že žartuješ Penny? Prečo by som ťa mala počúvať? S Cameronom sa ľúbime," zamrnčí, uhladí si vlasy, ktoré jej odrazu zavadzajú a keď sa nakloní bližšie k monitoru, naše pohľady sa stretnú. „Hovoril mi, že si na neho určite niečo vymyslíš. Bože, nechápem ako tá tvoja posadnutosť môže ešte stále pretrvávať!"

„Po-posadnutosť?" vyjachtám a vôbec nevnímam rodičov, ktorí niečo hovoria.

Tessa spojí pery, na malý moment zatvorí oči, ale to netrvá dlho a zase sa díva na mňa. „Si ním posadnutá už odkedy sme spolu začali chodiť. Páčil sa ti, mala si na neho zálusk. Veď ja sama viem ako si sa na neho pozerala. Nepripadáš si patetická chcieť frajera svojej staršej sestry?"

Jej slová sú ako ostré nože, ktoré sa mi zabodávajú do hrude. Ničomu nechápe. Tvári sa tak nahnevane a jediné čomu verí je on.

A presne tak by to dopadlo keby som sa rozhodla niekomu svoje tajomstvo povedať.

V hlave sa mi prehrávajú jeho slová z tej noci a odrazu som späť tam, kde som bola. V posteli, a on na do mnou, jeho dych na mojej tvári, šepot, ktorý mrazí až doteraz. „Nikto ti neuverí, Penny, nikto. Takže nemárni dych, nesnaž sa to nikomu povedať, pretože pravda bude na mojej strane a ty to sama dobre vieš."

Vstanem, ignorujem zhrozené výkriky rodičov a schody beriem po troch. Rozplačem sa až vo svojej izbe, kde za sebou zamknem dvere, dopadnem na mäkký koberec a dovolím všetkým emóciám, aby ma úplne opantali.

Vezmú sa a ja tomu nemôžem nijak zabrániť.