Penny

14.kapitola

„Je to len obyčajná klamárka!"

Tessa sa opiera o stoličku, rukou si vchádza do vlasov častejšie než by to bolo vhodné a celý čas sa díva na mamu, akoby jej práve ona mohla nejako pomôcť.

„Bola som v škole, keď mi volali..." vzlykne, znova si prehrabne vlasy a pokračuje s tým, že sa jej hlas chveje ešte viac než pred tým. „Vraj... sa mám okamžite dostaviť späť do svojej izby, pretože sa niečo stalo. Najprv som sa zľakla, že nás okradli alebo niečo podobné... nemohla som ani tušiť... bože... mami, prečo by takto klamala?"

Nerozumiem jej a podľa zamračeného výrazu na maminej tvári, v tom nie som sama. „Zlatíčko upokoj sa a skús začať ešte raz."

Sestra však pokrúti hlavou a rozhodí rukami, od zúfalstva, od zlosti, netuším. „Nechápem tomu. Cameron by to nikdy neurobil. On taký nie je. Chcela ho. Už od prvého momentu, keď sa ukázal u nás v izbe to bolo jasné, že ho chcela. Ale prečo by takto klamala?"

Cítim v sebe narastajúcu paniku, cítim ako mi zviera srdce, cítim, že prichádzam o dych, ale navonok ani nežmurkám.

„Zlatíčko..."

„Povedala polícií, že ju znásilnil mami!"

Jej slová sú ako ostré nože. Sú ako tisícky drobných žihadiel, ktoré ma štípu na celom tele. Netuším, čo sa deje. Netuším prečo nedýcham, netuším, prečo sa mi odrazu pred očami objavujú drobné tmavé machuľky, a len náznakom vnímam mamu, ktorá mi niečo hovorí, ktorá mi do rúk tlačí pohár s vodou, ktorá ma facká po tvári.

Znásilnil, znásilnil, znásilnil.

Dopustila som, aby to čo urobil mne urobil aj niekomu inému. To ja som na vine, že Tessina spolubývajúca si musela odžiť to isté čo ja. Tým, že som mlčala som napáchala viac zla ako úžitku.

Je to moja vina.

Je to jeho vina.

Nechcem, aby to tak bolelo. Nechcem, aby sa mi Tessine slová neustále opakovali v hlave, ale nedokážem to premôcť. A zatiaľ čo pijem pohár studenej vody, snažím sa upokojiť svoje zrýchlené dýchanie, ony dve sa neustále rozprávajú.

„Netuším, čo budem robiť mami. Neurobil by to. On nie je taký. On..."

„Ja viem, že nie, zlatíčko. Všetko bude v poriadku. Cameronov otec už určite pracuje na tom, aby bolo všetko tak ako pred tým. Netráp sa."

Mám chuť kričať. Mám chuť povedať im, že Tessina kamarátka nie je jeho jediná obeť, ale mlčím a som zo seba sklamaná, pretože zrádzam seba a ďalšie dievčatá, ktoré musia trpieť rovnako ako ja.

Môžeš niekoho zachrániť Penny. Môžeš niekomu pomôcť.

Cameronov otec by sa nemal starať o to, aby sa jeho syn dostal z väzenia. Mal by tam totiž ostať navždy. On, aj milióny ďalších podobných jemu.

~

O piatej večer sa domom ozýva Tessin nahnevaný krik, ktorý ma prebúdza z mrákot a z myšlienok, ktorými som sa v samote zadúšala na posteli. „Už som vám povedala všetko! Nemáte právo chodiť za mnou domov a požadovať ďalšie informácie! Už som vám to opakovala tisíckrát, že môj snúbenec je nevinný!"

„Tessa, zlatíčko, upokoj sa."

Počujem kroky, počujem cudzie hlasy a tak si na seba navliekam župan a pomaly schádzam dole schodmi až do predsiene, kde si všímam dvoch postarších mužov v policajných uniformách. Jeden je vyšší a tak ma ponad maminu tvár registruje ako prvý. „Neprišli sme za vami, slečna," prehovorí diplomaticky a jeho tmavé oči ešte stále spočívajú na mne. „Prišli sme za vašou sestrou..."

Po jeho vyjadrení sa mojim smerom otáčajú nie len moji rodičia, ale aj Tess, ktorá nechápavo krčí obočie.

Vôbec nechápem triašku, ktorá sa ma znova zmocňuje, ale ten pohľad, ktorým ma všetci skenujú ma núti k tom, aby som sa znova schúlila na mäkkej prikrývke, čo najďalej od všetkého stresu.

„Prečo by ste prišli za ňou? Penny s týmto nemá nič spoločné," zavrčí mama, ale ani jeden z policajtov ju nevníma.

„Mohli by sme sa porozprávať niekde inde ako v chodbe?" opýta sa ten nižší a keď ich mama pozýva do obývačky, bez slov nasledujem, pretože nemám na výber.

Až keď sa všetci usadia a keď sa v mojich rukách ocitá malý vankúš, jeden z nich začne znova rozprávať. „Ja viem, že táto situácia pre vás nie je najľahšia Penny. Ale my už všetko vieme."

Nepohnem ani brvou.

Ani sa nenadýchnem a on pokračuje. „Sme tu na odporúčanie Milesa Higginsa."

Tessa len badateľne vydýchne jeho meno, akoby tomu nemohla uveriť rovnako ako ja. „Ničomu nerozumiem, prečo vás sem Miles poslal a čo s tým ma sakra spoločné Penny?"

„Slečna..."

„Prosím nie," šepnem a môj hlas umlčí všetkých naokolo.

Som tak zbabelá. Ešte stále sa bojím. Ešte stále nedokážem povedať pravdu. A Miles? Uveril mi? Prečo za mnou poslal policajtov? Prečo teraz...?

A potom si spomínam na náš rozhovor v škole. Na jeho otázku. Na jeho utrápený výraz. Na ten dlhočizný pohľad ktorým ma skúmal.

Prečo by to robil? Prečo by poštval policajtov proti svojmu vlastnému bratovi?

„Slečna Quintnová nebola jediná obeť vášho snúbenca, Theressa."

Izbou sa ozve vzlyk, nechápavé zlapanie po dychu a otcova tichá nadávka.

„To nie je možné, on by to nikomu neurobil... nikomu..."

Policajt, ktorý však sestre neľútostivo oznámil túto správu sa díva na mňa a ja si uvedomujem ako blízko som k slobode. „Penny..."

Jeden nádych. Znova počítam v hlave ako v tú noc, keď mi ukradol všetky sny a zmenil ich na neľútostivé nočné mory. Znova sa pozriem na podlahu, na rodičov, na Tessu, ktorá sa trasie v plači a potom poviem vetu, ktorá navždy mení osudy ľudí, čo sedia okolo mňa. „Stalo sa to v deň mojich narodenín."

Ticho.

A potom mama opakuje. „Nie, nie, nie, nie..."

Otec znova zanadáva.

Tessa sa rozplače ešte hlasnejšie.

A ja si v hlave opakujem áno, áno, áno, áno... konečne som voľná.