Penny

4.kapitola

Len náznakom vnímam ako okolo mňa hrá hudba. Vnímam nespočetné množstvo ľudí, ale rozhodne nedokážem vnímať ich tváre, ktoré sa mi prelínajú do neurčitých tvarov. Tá myšlienka ma rozosmeje, vytlačí mi kútiky pier vyššie k lícam a z úst mi vyslobodí chichot.

Som vysoko nad zemou, niekde, kde neexistuje strach a spomienky. Som na mieste, ktoré síce pripomína typickú, bláznivú americkú párty, ale v skutočnosti som v raji.

Len pár metrov od miesta na ktorom sedím stojí hnedovlasý, vysoký chalan, ktorý zo mňa nedokáže spustiť zrak. Jeho pohľad cítim na celom svojom tele, v každom kúsku, v každej bunke. Vždy, keď sa zasmejem oči sa mu rozžiaria a vyšle mojim smerom široký úsmev, ktorý mi znepríjemní opovážlivým žmurknutím. Iné dievčatá by z neho šli do kolien, ale ja pri pohľade na neho necítim žiadne chtivé emócie.

Ten pohľad dobre poznám. Chce ma niekam zavolať, chce ma niekde oprieť o stenu a chce zistiť, či som aj ja jedno z tých ľahkých dievčat, ktoré sa podobným spôsobom zabávajú na párty. Zvyčajne bývam odvážna. Zvyčajne sa dokážem premôcť, ale práve v tom momente v sebe nemám dostatok alkoholu, aby som to bola schopná urobiť.

Prudko vstanem, niečo zamrmlem a stratím sa v dave. Nie som schopná uvažovať. Netuším pri kom som doteraz sedela, kto ma nalieval alkoholom, ani prečo sa mi odrazu zdá byť všetko tak metúce. Nohy kladiem jednu pred druhú, až kým sa neocitnem v kuchyni s ďalším pohárom vodky, ktorý sa mi chveje v ruke.

Netuším, kde je Gwen. Netuším, kde som ja a najhoršie je, že netuším, čo tu robím.

Je zvláštne ako sa jeden človek dokáže zmeniť z roka na rok. Je zvláštne ako tá zmena zmení všetko a všetkých okolo neho. Stará Penny by namiesto párty volila večer s knihou. Stará Penny by nepila alkohol. A stará Penny by rozhodne nebola na tomto mieste.

Tá stará Penny mi chýba. Už len tá myšlienka ma prekvapí a zároveň pripraví o dych.

Nechcem na to myslieť, nechcem myslieť na nič a tak sa prichytím pritom ako znova kráčam niekam preč. Neviem kam, neviem prečo a práve tá spontánnosť ma ženie dopredu ešte viac.

Keď som opitá nevadí mi, že sa ma niekto dotýka. Keď som opitá nepanikárim pre každú hlúposť. Keď je moja hlava v opojení alkoholu všetky spomienky pripomínajú len hmlu, ktorá sa pribúdajúcimi pohárikmi rozpúšťa.

Za pár sekúnd sa ocitnem na záhrade, kde je podstatne menej ľudí než dnu. Najprv sa poobzerám, pohľadom prebehnem po osobách v bazéne, na tráve, pri grile a potom si všimnem jeho. Postáva len pár metrov odo mňa s dievčaťom, ktoré sa mu lepí k boku a na niečom sa hlasno smejem.

Netuším prečo sa so mnou osud zahráva. Prečo sa mi tak vysmieva a posiela ho všade tam, kde som ja. Je to ako choroba, ktorej sa neradno zbaviť.

Chcem odísť, chcem sa pohnúť a keď urobím krok späť zakopnem o schodík a s chabým výkrikom dopadnem na zadok. To celkom stačí na to, aby na mňa upriamil svoju pozornosť. Zanadávam, zasmejem sa a chystám sa vstať, ale nemá to zmysel.

„Kam si myslíš, že ideš Miles?"

Najprv tá otázka a potom je odrazu predo mnou s tými svojimi rozhádzanými vlasmi a všetkým, čo nemôžem vystáť. Neusmieva sa, nemračí, len zazerá a to ma donúti konečne prehovoriť.

„Nejaký problém?" opýtam sa a znova sa pokúšam postaviť. Márne.

„Si opitá, Penny?"

Spomedzi pier mi ujde chichot. „Nie," zatiahnem. „Len som čítala na internete, že niektoré domy majú mäkké schody...tak skúšam." Ďalší chichot sprevádzaný ďalším a ďalším, až kým sa nezačnem hystericky smiať.

Miles otvára ústa, že niečo povie, ale nestihne ani muknúť, keď k nemu znova pribehne to hnedovlasé dievča. Oči má rozšírené, pery orámované rúžom a vlasy prehodené cez rameno. Najprv sa usmeje a potom jej pohľad padne na mňa, čo jej tvár zmení na znechutenú grimasu. „Už si prestal strácať čas s touto tu...?"

Zatvárim sa prekvapene, akoby som podobné slová nikdy nepočula, zdvihnem ruku a opovážlivo vystrčím prostredník.

Namiesto mňa prehovorí Miles, tónom z ktorého ma mierne zamrazí. „Odpusť si tieto poznámky Kara."

Kara očervenie, spojí pery do úzkej priamky a ruky si prekríži na čiernom tričku. „Kedy si sa dal na charitu? Čo keby si namiesto ľutovania tejto tu išiel so mnou."

Ľahostajne zamávam rukou vo vzduchu. „Skvelý nápad, blbka."

Miles sa však ani nepohne, očami stále spočíva na mne až kým znova neprehovorí. „Odprevadím Penny domov a potom sa vrátim."

„Penny nepotrebuje odprevadiť," precedím pomedzi zuby, s premáhaním vstanem a keď sa zase zatackám moje pery zo seba vypustia ďalšiu vlnu smiechu.

Som oveľa viac opitá než by som chcela a preto sa mi zdá všetko vtipnejšie než kedykoľvek.

Pohnem sa, nohy sa mi v kolenách zachvejú a prv než urobím čo i len krok znova padám na zem. Tentokrát však nedopadnem, neskončím na chodníku, či schodoch, pretože ma Miles v poslednej sekunde zachytí za lakeť. Nie je to romantický čin, nie je to nič a tak sa z jeho zovretia rýchlo vytrhnem.

Kara je preč. A my vedľa seba stojíme v tesnej blízkosti, ktorá mi z pľúc kradne všetok kyslík.

„Čo je s tebou Penny? Nikdy pred tým si takáto nebola."