Penny

10.kapitola

„Čo- čo tu chceš?" spýtam sa šepky, cítiac ako mi niečo silno zviera hrdlo. Nie som odvážna. Chvejem sa a môj hlas znie priškrtene, príliš cudzo, až vydesene. Rozum mi nahovára, aby môj postoj zostal silný, ale akákoľvek hra na nebojácnu zaniká s tónmi otázky, ktorá je úplne nelogická.

Cameron sa vystrie, šálku pomaly zloží na kuchynsky drez a prstami si prejde pomedzi pramene hustých vlasov. Nič sa však nemení na jeho úsmeve. Je tak falošný a desivý, že nedokážem odtrhnúť pohľad zo sotva viditeľného miesta, kde mu úsmev na perách v lícach modeluje hlboké jamky.

„Nie si rada, že ma vidíš, Penny?" oponuje a keď sa pohne, moje nohy konajú na vlastnú zodpovednosť a ja konečne cúvnem.

„Ostaň... kde si," prikážem, ale ani v tak dôležitom momente ma hlasivky nepočúvajú a ja opäť raz zniem priveľmi bojazlivo.

Nebojím sa, nebojím sa, nebojím sa, opakujem si v hlave, stále dookola, tú istú mantru, ktorá, ale nijako nenapomáha tomu, čo sa odohráva s mojím telom. Ruky mám pri tele úplne spotené, nechty sa mi neopísateľnou silou vrývajú do kože a až vtedy si uvedomujem ako pevne zovieram dlane v päsť. Nič z toho však nevnímam, ani hučanie v ušiach, ostrú bolesť v hrudi, či našepkávanie inštinktu, aby som niekam ušla.

Nemôžem. Som ako socha. Stále sa nehýbem a stále si nie som istá, či vôbec dýcham.

Bolo to dávno, ozve sa moje svedomie tichým hláskom, akoby sa mi snažilo nahovoriť niečo, čomu samo neverí, možno sa zmenil, zabudol, už mi nechce ublížiť. Neboj sa Penny, všetko je v poriadku.

Stačí, ale jeden blúdivý pohľad k tomu ako sa tvári a ja viem, že žiadna zmena v jeho správaní nenastala. Ešte stále predo mnou číha ten istý človek, ktorý mi ublížil viac než ktokoľvek. Človek, ktorý nemá miesto v tomto dome. A už vôbec si nezaslúži moje odpustenie.

Mal by zomrieť. Tá myšlienka je prirýchla. Nečakaná. A keď sa mi usadí v hlave zdesím sa ešte viac. Želať niekomu smrť je zlé, ale tá časť mňa, ktorá zanikla v tú osudnú noc tomu nedokáže zabrániť.

Prečo by som mala trpieť len ja? Kde je spravodlivosť? Prečo nedokážem nikomu povedať to čo sa stalo? A prečo zakaždým, keď otvorím ústa spomeniem si na jeho slová, ktoré sa zas a znova odrážajú v tichu noci, jeho šepotom, spomedzi jeho pier, stále dookola?

„Nikto ti neuverí, Penny, nikto. Takže nemárni dych, nesnaž sa to nikomu povedať, pretože pravda bude na mojej strane a ty to sama dobre vieš."

Som tak pohrúžená do myšlienok, že precitnem až príliš neskoro, v úplne nevhodnej chvíli, v sekunde, kedy Cameron skráti vzdialenosť, ktorá bola dovtedy medzi nami mojim jediným útočiskom.

Je tak blízko, že v nose cítim ostrú vôňu jeho kolínskej. Dokážem presne rozpoznať samoľúby úškrn, ktorý sa mu ťahá cez tvár a v očiach mu čítam niečo, čo sa v nich odrážalo aj v tú noc. Hnusí sa mi, pohľad na neho mi zoviera žalúdok, ale ešte stále sa nedokážem pohnúť.

„Myslel som na teba," zachrapčí, teplo jeho dychu ma pohladí po tvári a keď dvihne ruku, aby mi ňou prešiel po líci, ucuknem. „Stále tak isto tvrdohlavá," zasmeje sa, ale bez toho, aby ho niečo rozhodilo naďalej pokračuje. „Musíš si zvyknúť, že ma v tomto dome budeš stretávať častejšie. Keď si vezmem tvoju sestru budem ako tieň, ktorý ti nedovolí spávať."

Prestaň rozprávať, prestaň sa ma dotýkať, odíď a už nikdy sa nevracaj, ani jednu z mojich myšlienok, ale nevyslovím nahlas.

Bolesť v mojej hrudi sa znásobí, zintenzívni a ja sa plynutím sekúnd a minút ocitám v zovretí jeho rúk. Drží ma prisilno okolo pásu a druhou rukou za bradu, stále udržujúc očný kontakt. „Vieš čo Penny?"

Dopekla, bráň sa! Utekaj! Nedovoľ, aby ti znova ublížil! Nesprávaj sa ako v tú noc! Krič!

„Pusť ma," precedím pomedzi zuby a snažím sa mu vytrhnúť zo zovretia, ale jeho stisk je prisilný a moja snaha napokon nevedie nikam.

„Pamätáš si tu noc, všakže?" vysmeje sa mi a keď sa pohne, ocitáme sa v chodbe, príliš blízko steny a keď ma uväzní medzi sebou a ňou, strácam kontrolu nad všetkým, čo sa okolo mňa deje.

Panika. Chaos. Strach. Tak ohromný, pretrvávajúci strach.

„Vtedy si sa tak nebránila... mohol by som dokonca tvrdiť aj to, že si to chcela," dodá a mne sa podlamujú kolená, točí sa mi hlava, nemôžem dýchať.

NEDOKÁŽEM zlapať po dychu! Strácam sa a on stále hovorí.

„Chcela si to rovnako ako ja a na tomto svete už neexistuje nikto, kto..."

„Nenávidím ťa!" skríknem, prekvapujúc jeho, ale najmä samú seba. Úplne ignorujem slzy, ktoré sa mi v nekontrolovateľnom množstve rinú z očí a znova zhučím tak, aby ma bolo počuť cez celý dom. „Nenávidím!"

Zasmeje sa, celkom pobavene. Pohodí hlavou, vlasy mu padnú cez oči a rukou zablúdi pod moje tričko. „Krič koľko chceš, aj tak ťa nikto nepočuje... si len naivné dievčatko, ktoré sa zamilovalo do frajera svojej staršej sestry. Takýchto prípadov na svete existuje niekoľko tisíc... a ty si len ďalšia z mnohých."

Zohne sa bližšie k mojej tvári. Bližšie k mojim perám. Bližšie k jedinému prostriedku, ktorý ma môže zachrániť. V myšlienkach na seba kričím, kričím na neho, ale spomedzi pier mi nevychádza nič, len zbytky dychu, ktorý sa pomaly vytráca.

No tak, Penny!!!

Konám úplne impulzívne, bez premýšľania, automaticky. Zatlačím mu oboma rukami do hrude, celou svojou silou, prekvapivo účinne. Zapotáca sa, zasmeje, ale neurobí znova krok ku mne, pretože schmatnem prvú vec, ktorú mám po ruke a hrozivo ju vystriem pred seba.

Je to len obyčajný dáždnik, hlúpa vec ktorou by som určite nijako neublížila, ale aj napriek tomu sa cítim pokojnejšie. „Už nikdy... nikdy sa ma nedotkneš... nikdy."

„Och, Penny," zamrmle a ja presne vidím to ako veľmi ho moje správanie baví.

Už mám však po krk toho ako sa so mnou hrá. Som viac než len hračka v jeho rukách. Som človek. Som niekto. A už mu nedovolím, aby ma ničil.

Obujem sa rýchlejšie než zvyčajne, potlačím slzy a ďalej nevnímam slová, ktoré hovorí. Uvedomujem si, že ma môže znova chytiť, znova pritlačiť o stenu, znova mi ublížiť, ale on neurobí nič z toho. Dovolí mi odísť. Nechá ma tak a ja za sebou rýchlo zatváram dvere, stále zvierajúc dáždnik medzi prstami utekám dole ulicou za jediným človekom, ktorý ma možno pochopí.

Musím hovoriť. Musím niekomu veriť. Musím to zo seba dostať ešte skôr než sa situácia zopakuje.