Penny

12.kapitola

Nie som silná.

Padám.

Stále padám.

A nedokážem vstať.

Stojím opretá o chladnú stenu sprchovacie kúta. Voda, ktorá prúdom dopadá na moju bledú pokožku je až príliš studená. Bodá ma do kože, spôsobuje mi zimomriavky a nepretržitú triašku, ktorá mnou lomcuje.

Tá bolesť je, ale oveľa lepšia ako to nepríjemné pálenie priamo v mojej hrudi.

Dvere sú zamknuté. Na dvakrát aj napriek tomu, že nikto nie je doma. Bojím sa. Bojím sa, že ma niekto započuje, ale bez ďalších výhovoriek otváram ústa a kričím.

Z plného hrdla. Do malého priestoru, do modrých dlaždičiek, do studeného prúdu vody, do poslednej sekundy.

Kričím.

Kričím.

Kričím.

Trasiem sa a keď sa pomaly spúšťam pozdĺž steny až na chladnú zem spoza pootvorených pier mi už nevychádza takmer žiaden zvuk, len akési chrapčanie a vzlyky, ktoré nedokážem zastaviť.

Chcem, aby to prestalo. Chcem konečne pochopiť, že tie slová sú vonku, ale nič sa nezmenilo.

Mám zlomené srdce. Všetko vo mne je zlomené.

Pretože som naivne verila v hrdinu, ktorý by ma mohol zachrániť. Filmy, knihy, všetci sa nám snažia nahovoriť, že tam niekde vonku je niekto, kto nás môže zachrániť. Pravda je však taká, že to dokážeme len my.

A niektorí z nás sa nezachránia nikdy.