All Monsters are Human!

2:Nová.

Nemôžem uveriť že nám niekto chodí po dome bez nášho vedomia hneď ako rodičia mi vstanú pôjdem im to povedať.Už sa dole hádajú takže už sú hore a ja som pripravená! Pomaly a opatrne idem po schodoch,vojdem do kuchyne a vidím už mamu z ocom ako sa na seba lepia,ehm...fuj! Odvrátila som zrak.

"Mami,tati musím vám niečo povedať"obaja sa na mňa otočili. "Včera vlastne ráno, o štvrtej asi niekto"

"O štvrtej zlatko ty si zase nespala" povedala mama a objala ma.

"Nie počúvajte ma,ráno nám niekto chodil po dome!"

"Zlatko keď sa ti ten dom nepáči nemusíš,si vymýšľať somariny"pozrel na mňa nahnevane otec.

"Ale ja..."

"Prestaň ostávame v tomto dome a ticho!" nasadila som temný a nahnevaný pohľad a naštvaná odišla do chodby kde som sa rýchlo obula, otvorila dvere a vyšla vonku,zabuchla som sa sebou dvere a vošla do auta kde som čakala na mamu.

Po pol hodine prišla mama i zo sestrou sadli si do auta a ja nahnevane pozerala z okna.Išli sme po ceste do školy celý čas pozerala na mňa moja sestra zo žuvačkou v ústach a mobilom v ruke. "Zlatko neber ocka tak vážne on len..." skočila som jej do reči.

"On len chce aby som išla zas do polepšovne!"

"Nie tak to nie! To nechce nikto máme ťa radi"

"Vážne!? Šupli ste ma do polepšovne na deväť rokov,bezo mňa vám bolo lepšie!"

"To máš pravdu!" ozvala sa ségra.

"Buď ticho Mindy! Máme ťa všetci radi a aj v škole ta budu mať radi len buď sama sebou" usmiala sa na mňa a hladila ma po vlasoch. No to ma zabite! Už sme tu,ta škola je veľká jak Empire State Building.Veľká brána a okolo celej školy sú samí ľudia môjho veku.Všetci na mňa pozerajú,och čo som spravila!?Nenosia sa tu dlhé vlasy alebo čo mám veľmi veľký výstrih? Mama je za mnou a ja zrýchľujem aby už na mňa nepozerali.Prišla som dnu do školy na oboch stranách skrinky mama ma dobehla. "Neboj sa zlatko určite ťa prímu,riaditeľka je moja bývala spolužiačka" aha,to je zaujímavé mami,ja tu nechcem byť nemám z toho dobrý pocit.Ideme po veľkej chodbe do riaditeľni kde už na nás asi čakajú z tých dverí vychádza ten chlapec má hnedé oči a žlto-hnedé vlasy je oblečený v dlhom čiernom kabáte a pohľad uprel na mňa,pozerala som mu presne do očí a aj on mne po chvíli odvrátil zrak a ja som sa otáčala pomaly za ním.

"Nepozeraj tak naňho" usmiala sa na mňa mama a ja na ňu tiež. Vošli sme ku riaditeľke ona z úsmevom nás privítala,posadili sme sa.

"Takže to je tvoja dcérka,nevidela som ju tak dlho" pozrela na mňa riaditeľka a ja som sa pousmiala a odpovedala za mamu.

"To je jasné kedže som bola deväť rokov v polepšovni"usmiala som sa z nasadeným temným pohľadom.

"Ja viem hovorila mi to tvoja mama,taktiež mi hovorila že si drzá"vymenili sme si z mamou pohľady. "Taktiež ti musím povedať že si prijatá a vitaj na našej škole" otvorila náruč akoby čakala na objatie ja som sa kútikom úst usmiala,nevedela som čo povedať a tak som sa spýtala na toho chalana.

"Ehm...Kto bol tam ten chlapec?"

"To by ťa zaujímalo"dopovedala a otočila sa na mňa mama.

"Nie,to je dobré.Volá sa Pieter Silver je  to taký samotár a ehm...Môžem sa trochu porozprávať z tvojou mamou"prikývla som a odišla za dvere strašne som sa nudila,zazvonilo na hodinu.Zrazu mama vyšla vonku a vzala ma ku východovým dverám školy,podala mi do ruky rozvrh.

"Maj sa zlatko uvidíme sa doma" a odišla a ja som v ruke držala rozvrh hodín asi mám teraz chémiu takže asi zomriem.Bože ja sa tu nevyznám.Neviem vôbec kde som musím sa niekoho spýtať aha tam je niekto.

"Ahoj,prepáč že ťa vyrušujem som nová a neviem kde je učebňa chémie,pomôžeš mi?"otočil sa och pomoc to je on!

"Druhé dvere z lava"

"Ďa-ďakujem" povedala som,tak dajak a usmiala sa bolo vidno že sa nechce zo mnou rozprávať išla som po chodme a každým krokom som bola ďalej od neho. A tak som sa otočila a z úsmevom povedala.

"Ja som Carrie a ty Pieter,že?"

"Prečo ťa to tak zaujíma?"och ja sa v jeho očiach strácam.

"Ehm...Pretože si prvý človek s ktorým sa na tejto škole rozprávam"z úsmevom som povedala.

"Už nerozprávaš" obišiel ma,už som sa stratila.Odišiel a mňa nechal na chodbe.idem radšej do chémie.Och dotýkam sa pomaly kľučky a zrazu za mnou niekto je bol to Pieter.

"Nedokážeš otvoriť dvere?" pozrel na mňa nechápavo a vošiel dnu.Ach,bez komentára.Vošla som dnu a učiteľka hneď.

"Takže žiaci máme novú žiačku Carrie Scares" každý na mňa pozeral a ja som uhýbala pohľadmi len Pieter na mňa ani nepozrel.Sadla som si pred neho začala učiteľka niečo rozprávať a on pozeral celý čas len vonku cez okno.Asi som sa doň zamilovala,nie...to nieje možné,či? Zrazu prišla ku mne učiteľka a spýtala sa ma nejakú otázku "Takže Carrie koľko atómov príma kyslík od oxidu?" ja si v hlave študujem no nič. 

"Neviem"zrazu sa na mňa otočil Pieter.

"A čo viete mladá dáma"pozrela na mňa nahnevane.

"Viem že vy ste sa nikdy nemaľovali"celá trieda sa smiala okrem Pietra. Zrazu zazvonilo a Pieter ako prvý odišiel z triedy.A ja hneď za ním.