All Monsters are Human!

13:Dajana.

Dajana pozerala na mňa smrtiacim pohľadom.Uhla som jej pohľadom a rozbehla sa do triedy,sadla som si na miesto a pozerala von okno kde začali lietať po celej oblohe lastovičky ako splašené.

"Carrie Scares,počítate lastovičky?" opýtal sa ma učiteľ a všetci sa na mňa otočili.

"Ehm...Nie prepáčte"povedala som z úsmevom a čakal dokým skončí hodina.

Hodina sa skončila a ja som si išla pripraviť veci na chémiu mali sme dneska vraj robiť nejaký pokus.Prišla som do laboratória ako prvá a pripravovala si ochranné okuliare,plášť a tak podobne. Zrazu sa zabuchli dvere,okamžite som sa otočila a tam nikto nestál,otočila som sa naspäť a predo mnou stála Dajana pomaly sa na mňa usmiala.

"Konečne ďalšie hlúpe dievča mi tých dvoch pobláznilo" vyhlásila z úsmevom a ja som pomaly kráčala dozadu ku dverám,natiahla som sa po kľučke no nedala sa otvoriť. "Ty sa ani ku ním nehodíš,my totiž máme moc"

" Všetci si myslia, že majú moc a všetci si myslia, že sú zábavní. Väčšina ľudí není."povedala som vystrašene,mala som strach väčší ako nikdy pred tým. Dajana pomaly prichádzala ku mne.

"Ale mi nie sme ľudia!"povedala nahnevane z úsmevom na tvári."Okolo teba sú neviditeľné nadprirodzené veci a ty ani o tom nevieš"

"Jediná neviditeľná nadprirodzená vec na ktorú verím je Wifina"povedala som len tak mi hlas skákal.Zasmiala sa a zrýchlila krok ku mne.

"V kapse mám krabičku zápaliek a umieram túžbou si škrtnout!" prišla ku mne a ja som jediné čo vypustila z úst bolo asi to čo nechcela počuť.

"Mala si si na nich dávať lepší pozor"uhla som jej pohľadom a ona natiahla ruku,nedotkla sa ma, ale začala ma škrtiť,vznášala som sa asi v 40 centimetroch nad zemou a nemohla som dýchať.Dusila som sa a už som sa nemohla sa ani pohnúť cítila som ako mi odchádzajú hlasivky držala som sa za krk no nepomáhalo to,už som cítila že som mŕtva.Niekto vykopol dvere,Pieter!Skočil na Dajanu a začal ju škrtiť ja som spadla na zem a ledva som lapala dych. Pieter ju pustil a pribehol ku mne.

"Si v poriadku?"opýtal sa ma a pomáhal sa mi postaviť.

"Bolo mi i lepšie"povedala som po tichu bolely ma strašne hlasivky.

"Pieter!Ty žiješ to je ale prekvapenie!"začala rozprávať Dajana "Vybral si si túto chuderu?"

"Je lepšia ako si bola ty!" povedal jej a Dajana pohľad uprela na mňa."Mál by si ju rád aj keby bola mŕtva?" Dajana natiahla ruku a začala ma zase škrtiť ale otočila z ňou ku oknu a vyhodila ma z okna,okno sa roztrieštilo na samé malé kúsky padala som a čakala na smrť no pod oknom stál Tate ktorý ma chytil na ruky a položil opatrne na zem mala som na sebe samé kúsky skla,vystrčil z okna hlavu Pieter,otočil sa naspäť za Dajanou ale ta už tam nestála.Pribehol ku mne.

"Si v poriadku?"

"Hej,ako to že Tate vedel kde ma stáť!?"potichu som hovorila.

"Nevedeli sme to,bola to náhoda ale dík brácho"usmiali sa.

"Ako to že si v škole?Veď..."nerozumela som.

"Volal mi Tate že si sa stratila mu z dohľadu"vymenili si pohľady.

"Odvezieme ťa domov"pomohli mi sa postaviť.

Nasadli sme do auta a ja som sa snažila si črepiny dať zo seba dole,bolelo to jak hovado! Nechala som to tak a dýchala z hlboka aby som pretrpela tu bolesť.Boli sme pred naším domom a mne pohol Tate sa dostať do domu,odniesol ma na rukách do izby na posteľ.

"Ďakujem"usmiala som sa naň.

"Niet zač"dal mi pusu na čelo a odišiel.Naliala som si do misky vodu a začala si črepiny z pinzetou vyberať. 

"Bože!Au""nariekala som a keď prišla raz za čas mama povedala som jej že si robím úlohy,nemala u mňa chvála žiadne podozrenie.A ja som si myslela že dnešný deň bude skvelý ale no,nevydalo! Posledná "Au!" chvála som oslobodená.Idem sa osprchovať a spať lebo asi budem vracať. Ok vše v pohode, kde mám sakra hrebeň!Jaj v ruke.Sedím ešte za stolom a dopisujem úlohy,niekto mi vošiel do izby otočila som sa a tam stál Pieter. 

"Si v poriadku?To muselo ale bolieť"

"No hej,čo tu robíš?"

"Mám ťa strážiť"usmial sa.

"Idem už spať"

"Tak to sa mi bude skvele strážiť" zasmiala som sa a išla si ľahnúť.Ležala som ale bolo mi smutne že on musí na mňa dávať pozor ako na malé decko.Natiahla som ruku k nemu,pozrel sa na mňa milo chytil ma za ruku a ľahol si vedľa mňa.Popravde sa mi tak lepšie zaspávalo.Zaspala som po niekoľkých minútach no mala som strach,uvedomila som si že Pieter je mŕtvy,Dajana mala pravdu ja nie som ako oni ja po čase zostarnem a zomriem,no oni budú žiť stále,čo z tým teraz? Skúsim sa z nimi zajtra o tom porozprávať.No ale teraz už spím....