All Monsters are Human!

18

"Už je to tak,nemôžete byť spolu po niekoľkých pokusoch zmizneš naveky a už ťa nikdy nikdo neuvidí,ani ja"povedala smutne Dajana.

"Takže pre mňa sa toto všetko končí?"pozrela som na ňu zo slzami v očiach.

"A-Ano"zakoktala.

Odvrátila som od nej zrak a posadila sa na schody.Dajana pomaly prišla ku mne a posadila sa.Pozrela na mňa a videla smutný a sklamaný výraz,pretože som sa tak aj cítila.

"Keď tu nebudeš všetko sa zmení,Pieter na teba po čase zabudne a..." pozrela som sa na Dajanu. "Prepáč že som bola taká..." povedala Dajana.

"Už je to jedno..." postavila som sa  "Budete mi všetci chýbať a hlavne Pieter...Kedy by som mala naozaj akože zmiznúť?"

"Kedže sme ťa v tedy videli tak...málo,môžeš zmiznúť o niekoľko minút..." okamžite som zdvihla hlavu.

"Čože!" zakričala som no počula ma iba Dajana.

Pozrela som sa na moje telo. Nohy mi už pomaly zmizli a ruky bledli začala som panikáriť. "Och môj Bože! Dajana! Povedz prosím Pietrovy že ho milujem a že ...." 

Zrazu som zmizla Dajana stála predo mnou no nevidela ma.Nikto ma vôbec nevnímal.Nemala som hmat a zrak som mala bezfarebný.Dajana okamžite začala behať ku Pietrovy a Tateovy všetko im vysvetlila. Pieter nemohol uveriť,sklonil hlavu a a zo slzami v očiach odišiel do izby. Tate objal Dajanu a sadli si na gauč do obývačky.Čo som mala robiť? Odišla som,išla som tam kde ma nohy brali.Odišla som a snažila sa zabudnúť na Pietra no nepodarilo sa. Teraz blúdim po celom svete zo žiaľom v srdci. Dajana a Tate sa spolu usadili a Pieter zmizol a už som ho nikdy nevidela. Je ťažké čakať na niečo o čom viete, že sa to nikdy nestane. Je však oveľa ťažšie vzdať sa toho, keď viete, že je to jediné čo chcete.

                                                                                              THE END