All Monsters are Human!

12:Kto to je?

Zobudila som sa ráno,tak ako vždy len o trochu šťastnejšia.Obliekla som sa a išli sme do kostola (nedeľňajšia omša).Prišli sme a aj odišli,normálka. Prišla som domov najedla sa a išla písať domáce.Všetko som mala okrem vzorcov z fyziky.Zrazu niekto zaklopal na okno,prišla som ku oknu a tam sedel na parapete Pieter.

"Ahoj čo tu robíš?"

"Mal som o teba strach" usmial sa a dal mi pusu."Čo robíš?"

"Domáce,nič neviem"

"Keď chceš pomôžem ti"usmial sa na mňa "Vykašli sa na to,nepôjdeme vonku?"

"Jeden deň čo si vyšiel z hrobu a už niekam chceš ísť?"zasmiala som sa.

"No,pozývam ťa na rande"pozrel na mňa zaujato a ja som zostala stáť ako socha.

"Ehm...myslela som že tá večera u vás bola....ehm"

"Nie nebola,bolo to len na poznanie"objal ma okolo pliec.

"A tvoji rodičia vedia že žiješ?"pozrela som naň zaujato.

"Jasné,vedeli to už dávno skôr"

"Páni,teraz vyzerám jak idiot"

"Prečo?"

"Jediná som si myslela že si mŕtvy"

"No,hej to máš pravdu"pozrela som naň zarazene "Neboj,robím si srandu"

"Jasne!"

Zrazu začalo byť chladno všade doslova.Zamrazilo ma."Čo je to?" spýtala som sa.

"Na daj si toto"podal mi červenú mikinu. "Počkaj tu"išiel pozrieť za dvere,zabuchli sa.Začal do dverí búchať pribehla som k dverám a snažila sa ich otvoriť .

"Pieter,nejde to!"zrazu som sa otočila a za mnou stálo to dievča ktoré flirtovalo z Pietrom."Kto si?"

"Ja som tvoja minulosť,prítomnosť a budúcnosť,nepomôžeš im pravá láska neixistuje!"zrazu začala celá žiariť a mna začali štípať oči,mrkla som a stála predo mnou chytila ma za ruku,chcela som ju udrieť no moja ruka prešla cez ňu.

"Carrie si v poriadku!?" búchal do dverí Pieter. "Carrie!" 

Zase začala žiariť a zmizla a ja som omdlela.

____________________________

Kde to som?Počujem hlasy!Pieter?Tate?

"Pieter už sa zobudila!"zakričal Tate.

"Čo sa stalo?!" posadila som sa.

"Dajana..."povedal Pieter a ja som naňho nechápavo pozerala.

"Nerozumiem"povedala som.

"Dneska ťa budeme strážiť,keď vie kto si tak ťa zabije"

"Aha...o čom sa rozpráva?"stále som sa pýtala no vyhýbali sa mojím otázkam.

Počula som kroky išla mama "Zlatko poď na večeru!"

"Jasné mami!"usmiala som sa "Musím ísť na večeri nemôžete na mňa dávať pozor"prikývli a ostali v mojej izbe išla som na večeru nahádzala som do seba čo sa dalo a utekala som hore.Keď som prišla Tate sedel pri stole a niečo si čítal a Pieter pozeral von oknom.

"Nenudili ste sa tu?" s úsmevom som povedala a zatvorila dvere."No a teraz mi vysvetlite kto je Dajana"

"Ehm...Dajana...Vyzerala kedysi keď bola mladá ako ty...Zamilovaly sme sa do nej obidvaja.Lenže nepovedala nám že je bosorka,bosorky boli v našich rokoch najhoršie bytosti,chcela nás oboch ale mi sme ju odmietli,prekliala celú našu rodinu a teraz každé dievča do ktorého sa jeden z nás zamiluje to dievča zomrie. Neixistuje nádej žeby ju nechala nažive."

"Takže ja zomriem?"povedala som vydesene.

"Nie to nedovolím"povedal Pieter.

"Ani ja"povedal Tate.

"Mala by si ísť spať,zajtra je škola a tam ťa môže ochrániť iba Tate"Tate prikývol a ja som si ľahla do postele a zaspala.

Ráno som sa zobudila,nikto pri mne nebol.Obliekla som sa začesala a umyla a utekala som do auta aby ma mama odviezla do školy.Keď som vyšla z auta,čakal už na mňa Tate."Ako si sa vyspala?"

"Kedy ste odišli?"

"Ráno o štvrtej"

Išli sme po chodbe Tate išiel ma čakať do učebne a ja som išla ešte do skrinky.Vybrala som si učebnice a pozrela sa na vchod školy zdálo sa mi že tam je Pieter len trochu inakší.Bol akoby neviem to popísať prichádzal pomaly ku mne a zrazu zmizol,čo to bolo?Okolo mňa prešlo to dievča pozrela sa na mňa a usmiala.Dajana!