All Monsters are Human!

16:Obeť.

Ja,musím zomrieť za človeka ktorého nadovšetko milujem.Dobre a veľmi rada,keď ho to zachráni tak fajn. "Urobím to" povedala som to z hrdým pohľadom.

"Nie!Pieter by toto určite nechcel!"chytil ma za rameno.

"Mne je jedno čo by chcel Pieter!Urobím to! A ty mi pomôžeš!"pozrela som naň vražedne.

"Ah...Si tak tvrdohlavá...Už viem prečo ťa tak Pieter má rád"usmial sa "Pomôžem ti,keď sa vymeníte budeš mať päť sekúnd na stretnutie z ním,potom už zmizneš naveky!"

"Aha dobre,dáš mi ešte jeden deň aby som sa rozlúčila z rodinou?"

"Jasné"usmial sa na mňa a bežala som domov.

Prišla som a ako prvé čo som urobila som objala mamu."Mami ty vieš že ťa mám rada že?"pozrela na mňa "Mám ťa rada" ona sa zľakla a priložila mi ruku na čelo.

"Horúčku nemáš...Tak potom si zhulená?!"ach Bože mami!

"Nie iba som ti chcela povedať že ťa mám rada" usmiala som sa a vybehla po schodoch,ten mamin výraz!Zasmiala som sa a vošla do izby.Osprchovala sa,začesala a obliekla "Ach!" povzdychla som si. Zazvonil mi mobil,volal mi Tate ... T :Ahoj!                                                                                                                                                                                                   C:Ahojky,čo sa deje?                                                                                                                                   T: Tú výmenu,musíš podstúpiť o pol noci v strede lesa,dobre?Budem ťa tam čakať.                                                                                 C: Ok budem tam,čau!                                                                                                                                                                      T:Čau.

Vypla som mobil a išla na večeru.Mama,sestra a ocko sedeli za stolom.Prisadla som si,začala jesť a čakala kto prvý začne hovoriť no všetci boli ticho a tak som začala. "Aký ste mali dneska deň?" usmiala som sa.

"Skvelý,ďakujem zlatko za opýtanie"povedal ocko.

"Fajn, no a ty miláčik?"povedala mama z úsmevom.

"Ja...Chcela som vám niečo povedať"všetci na mňa pozreli zvedavo,samozrejme im nepoviem že ma už nikdy neuvidia... "Ja...Mami,mám ťa vážne rada dokonca radšej než to výborne pečivo čo pečieš"mama sa usmiala "Oci,ty si ma jediný bral ako dospelú, a za to ťa mám veľmi rada!" u smial sa zo slzami v očiach "A Scarlet (moja sestra) nemusíš sa hrať na hlúpu a falošnú,ty si totiž tak chytrá a milá" nahrnuli sa mi slzy "Mám Vás všetkých moc rada!"začali mi tiecť slzy "Prepáčte..." vybehla som hore a otvorila okno že utečiem keď sa za mnou zjavila moja sestra.

"Kam ideš?"v okamžiku som sa otočila.

"Ja...Scarlet,počúvaj ma raz budeš veľká a pochopíš to"

"Ja som dosť veľká! Delia nás iba štyri roky!"

"Počuj,nikdy som po tebe toho toľko nežiadala ale,ja odchádzam a naveky"zbystrila zrak "Budeš ma tu kriť dokým sa dá?" usmiala som sa na ňu a ona prikývla.

"No ale pod podmienkou že mi tu necháš svoj notebook!"

"Jasné,aj tak som nikdy naň nechodila" usmiala som sa a schádzala pomaly po schodoch,zakývala jej a zišla dole.Začala som behať do prostred lesa.Bežím,bežím,bežím uvidela som Tate.

"Tate!"

"Super ešte máš pol hodiny...Keď sa toto dozvie Pieter tak ma zabije" zasmial sa a aj ja.

"Aké to tam bude?"zvedavá som.

"Neviem,určite horšie,vymieňaš sa z ním a tak ťa nikdy nikto neuvidí"zosmutnel.

"Mala by som mať strach?"

"Určite,bude to miesto kde sa nikto neodváži"povedal vážne.

"Takže idem na jedno miesto v pekle, kde sa aj diabol bojí ísť?Nejak tak!?"povedala som napýnavo.

"No vlastne si to povedala presne"zasmiala som sa.

"Dokonca aj nesmrteľnosť má svoje výnimky...Mám pravdu?" povedala som smutne.

"Ano"pozrel na mňa a chytil ma za ruku.Zrazu zašuchotalo krovie,niekto tam bol a ten niekto bola Dajana.

"Ach ty si to myslela vážne?"prišla pomaly.

"Každé slovo!"povedala som a pozrela som na ňu ako na vraha.

"Nechcem ti brániť, tiež chcem aby sa Pieter vrátil...Ty si mi ukradnutá!" povedala drzo a dodala "Láska je podivná!"

"Pravda!"usmiali sme sa z Dajanou na seba.Bolo už iba pár sedúnd aby sa to stalo.

"Ale vieš že sa to nemusí podariť" povedala Dajana a ja som sa vyľakala "Neboj,keď ťa miluje tak ako ty jeho tak to víde neboj"mrkla na mňa.

"Dobre,Carrie stúpni si tu" vzal ma Tate a dal na miesto pred ohnisko."Dobre a teraz pomysli na všetky okamžiky ktoré si zažila z Pietrom"

Začala som spomínať,na prvé stretnutie,na prvú pusu,na prvé tajomstvá,na krásne chvíľky z ním,milujem ho viac ako svoj život.Otvorila som oči a predo mnou stál Pieter,svetlej farby zo slzami v očiach.

"Čo to robíš?" pozrel na mňa zo slzami v očiach.

"Zachraňujem ťa"dala som mu pusu no nič som necítila,začala som vybledávať.

"Carrie!Carrie!Carrie nie!" začal kričať Pieter.

"Milujem ťa..."nadýchla som sa a zmizla nikto ma nevidel,videla som ja ich oni mňa nie,videla som Pietra a to mi stačilo,kľakol si na kolená a nahrnuli sa mu slzy do oči,mne sa na tvári vyčaril úsmev. Pieter žil,videla som ho no ja som bola mŕtva a on ma nevidel,pre Pietra to bolo asi horšie.Asi nám není súdené byť spolu.Po chvíli prišla ku nemu Dajana pozrela pred seba a asi ma uvidela,vzala Pietra a išli domov Tate za nimi,no a ja som ostala v lese,môj svet sa zmenil vidím všetko biele z čiernou,moje ruky sú biele ako sneh a tvár tiež,moje slzy boli moja krv,nemala som city,necítila som bolesť,lásku a ani smútok.Bola som proste mŕtva...