All Monsters are Human!

17:Ty a ja.

Prechádzala som sa po mŕtvom svete.Nikto ma nevidel,robila som si čo chcem,všetko bolo v pohode až na to že som sa nemala s kým porozprávať.Dajana sa na mňa vykašľala keď som si chcela cez ňu pohovoriť z Pietrom ,prekrucovala moje slová. Nemohla som nič robiť,moji rodičia začali pátranie po mne niekdy som prišla domov a videla ako sa o mňa strachujú.Bolo niekoľko mesiacov po mojom hľadaní a uskutočnil sa pohreb na ktorom boly všetci dokonca aj Pieter prišiel neskoršie aby ho nik nevidel.Mŕtva živá je to také isté.Chýbajú mi priatelia,všetci,dokonca aj v decáku by bolo lepšie.Idem do svojej starej izby,kde už všetky moje veci sú v krabici.Chýba mi byť človekom,no zas teraz vyzerám krajšie ako v tedy ale...Z nikým sa rozprávať večnosť,je strašné.Odišla som z domu a išla pomaly za svitu mesiaca po ulici.Išla som kde ma nohy brali,išla som ku domu Silverovým. Prešla som cez stenu,do ich obývačky.Sedela tam Dajana a asi čakala na niekoho,prišla som ku nej.

"Čo tu robíš?" opýtala som sa jej milo.

"Čo ťa do toho!Vypadni tu nemáš čo robiť!Vypadni!"šeptala aby ju nepočuli.

"Na mňa toto nefunguje..."ona zosmutnela.

"Vypadni,nechcem ťa už vidieť..."pozrela na moju farebnú tvár.

"Ale..."zasmiala som sa "To sa tiež nedá"

"Asi veľmi chceš sa z Pietrom porozprávať,čo?!"pozrela som na ňu.

"Jasné!" povedala som z úsmevom.

"Nikdy ťa nenapadlo zobrať papier a písať mu,alebo písať správy?"no,popravde nenapadlo.

"Nie...Ďakujem Dajana!"objala som ju,v dverách sa zjavil Tate.Pozrel na Dajanu.

"S kým sa rozprávaš?"pozrel na ňu nechápavo.

"Z...."zaváhala "Z Carrie"pohľad uprel na Dajánu. "Ona žije Tate,ale vidím ju iba ja a neviem prečo"potom ma už nezaujímali a tak som vybehla po schodoch hore do Pietrovej izby kde ležal sa posteli a pozeral na stenu.Na stolíku mal nožnice a moju fotku,na nástenke samé moje fotky z ním.On na mňa nezabudol,usmiala som sa.Vzala som do ruky jednu fotku,vzala pero a začala písať. Ahoj Pieter,tu som ja Carrie. Asi mi neuveríš že som to ja ale skús, prepáč že som sa ti skôr neozvala.Som rada že ťa opäť vidím aj keď ty mňa nie...

Položila som mu tu fotku vedľa neho,otočil sa a uvidel ju vzal ju do ruky a pár sekúnd na ňu pozeral,potom si všimol ten nápis a prečítal. Pomaly otváral ústa "Carrie?Si tu?" hurá! Usmiala som sa jak slniečko a pre hrabla ho po vlasoch.Chytil sa za vlasy,asi to cítil.Pozrel pred seba tam kde som stála ja.Pozeral stále na mňa,aj keď ma nevidel a asi o tom ani nevedel.Prichádzal ku mne pomaly a dal mi pusu.Nevedela som ako to že sa trafil,ale krajšiu pusu som od neho ešte nedostala.Cítila som konečne niečo po štyroch mesiacoch cítim!Pozrel sa pred seba a pousmial sa a aj ja na neho,pozerali sme si z očí do očí.Zrazu sme počuli kroky hore vybehla Dajana a Tate. "Pieter!Carrie je tu!" ta skora si Dajana!Usmial sa na nich.

"Ja viem..."usmial sa ešte viac zrazu sa niečo stalo.Začala som svietiť Dajana sklopila zrak videla ma iba ona.Otvorila som oči a pri Dajáne už stál Pieter a Tate. Pozerala som na nich milo. Zrazu sa Tate otočil a uvidel ma.

"Carrie!"všetci sa pozreli do predu,Pieter pomaly prichádzal ku mne "Ako to že ju vidíme?" opýtal sa Tate.

"Pravá láska"povedala Dajana z úsmevom na tvári.Stál predo mnou Pieter no keď mi chcel dáť ešte jednu pusu tak cezo mňa prešla jeho ruka. "Toto je váš trest"otočili sme sa na Dajánu. 

"Som rád že ťa aspoň vidím"usmial sa na mňa Pieter. Chcel ma objať no prešiel cezo mňa.Zasmiali sme sa.No Dajáne úsmev z tváre hneď zmizol.

"Je to iba na určitý čas"pozreli sme znovu na Dajanu. A ja som opäť začala miznúť,zase ma nevideli ani nepočuli okrem Dajani ktorá pozerala celý čas na mňa. "Hovorila som že vám to nie je súdené,aj keď si to vesmír praje" otočila sa a išla preč a ja za Dajanou.