All Monsters are Human!

6:Niečo nie je v pohode.

Mala som naň toľko otázok nevedela som ako začať. "Takže ako to že si mŕtvy?Prečo si zabil tam tie dievčatá?Koľko máš vlastne rokov? Prečo...."položil mi prst na pery.

"Také veci nepotrebuješ vedieť" pokrútil hlavou ale ja som sa nevzdávala.

"Koľko si ich vlastne zabil?"pozrel na mňa "Myslím tie dievčatá"

"Ja som ich v skutočnosti nezabil,zomreli náhodne a samé tak ako si mohla dnes zomrieť aj ty,určite by ma podozrievali že som ich zabil ja,pretože ich zo mnou posledné videli" 

"Aha,no a ako to že si mŕtvy či ako to mám chápať?"

"To je prekliatie,jedna zlá bosorka ešte v 18.storočí celú našu rodinu takto prekliala,môže nás zachrániť iba jedna z tých dievčat"

"Takže ja?"

"Chápeš tomu skvelé" usmial sa a z jednou rukou ma objal.

"Ale,no ja neviem či ta mám rada" pozrel na mňa "Nechcem chodiť z 300 ročným starcom" usmiala som sa a on sa začal rehotať.Boli sme už pri mojom dome,mama ma asi zabije no čo už.Prišli sme pred dvere môjho domu.

"Mama nechcela aby som sa s tebou stretávala"priložil čelo o moje čelo.

"Tak ju nejako presvedčíme" dal mi pusu.Zrazu sa zasvietilo na chodbe,mama.Už som videla ako otvorí dvere a dostane infarkt. "Tak ja už radšej pôjdem" dal mi ešte jednu pusu a odišiel.Otvorila som dvere a v nich už stála mama v pyžame,juj.

"Kde si bola tak dlho?"

"Vonku"

"S kým?"

"Sama bola som sa prechádzať v lese"

"Nechoď do lesa sama zlatko,vieš čo by sa mohlo stať"

"Už nie som malá"

"Pre mňa vždy budeš"dala mi pusu na čelo a ja som sa rozbehla do izby kde som už rýchlo písala úlohy.Mama už spala aj otec a sestra len ja som si lámala hlavu nad úlohami.Už som sa nad úlohami nudila a tak som si začala čmárať po zošite keď v tom mi niečo búchalo do okna,pomaly som prichádzala ku oknu.Otvorila som okno a vystrčila z neho hlavu a tam stál Pieter usmievajúci sa na mňa ako slniečko.

"Idem hore" zakričal a išiel hore po zarastenom rebríku okolo domu.Prišiel do mojej izby.

"Čo tu robíš?"pozerala som naň ako na zjavenie.

"Chcel som ťa vidieť" usmiala som sa.

"Videl si ma pred dvoma hodinami" zasmiala som sa ešte viac.

"To je až veľmi dlho"prišiel ku mne a poboskal ma.Všetko bolo v pohode ale potom sa moja kľučka na dverách začala hýbať,Pieter sa vystrašil. "Choď do kúta" rozkázal mi ale ja som ho nepočúvla a chytila ho za ruku.Chytil kľučku,otočil ňou a pomaly otvoril dvere a z nich niečo vyletelo,Pieter spadol na zem a ja tiež zrazu to zmizlo.

"Čo to bolo?!" spýtala som sa ho.

"Už o tom vie,och Bože!"chytil sa za hlavu.

"Kto o čom vie!?" nechápala som.

"Nikdy neotváraj tie dvere,sľúb mi to"

"Na sľuby veľmi nie som,porušila som aj ten s tebou"

"Hej ale toto je iné,keby si išla večer spať nikdy tie dvere neotváraj aj keby tam bola tvoja mama,nikdy počuješ,sľúb mi to"bol vystrašený,chytil ma za tvár.

"Sľubujem"

"Nechcem aby sa ti niečo stalo"priložil svoju hlavu ku mne.

"Čo to vlastne bolo?"povedala som vystrašene.

"Nič,čím menej o tom vieš je to lepšie"pozrela som mu presne do očí "Dneska ostanem spať pri tebe dám na teba pozor,dobre"prikývla som a ľahli sme si vedľa seba v jemnom objatí.Po chvíľke som zaspala a nevnímala realitu.Nič sa mi nesnívalo,mala som strach čo sa stane zajtra.

Zobudila som sa a vedľa mňa nik,bol to sen?Všetko sa mi len zdálo?Vstala som z postele a prišla ku svojmu stolíku bol tam kúsok papierika a na ňom napísané: Nedovolím aby ti niekto ublížil,povedz mame že dneska ideš na pešo do školy prídem po teba. -Pieter. Super idem do školy s Pietrom najlepší deň môjho života.