Donútil ma znova žiť

Zvedavé otázky

Sedíme stále na rovnakom mieste opierame sa o seba bokmi a pozeráme do tmavej vody jazera.
Tabuľa aj s fixou na nej leží na mojich stenách ako pred nedávnom.
"Takže vieš spievať?"opýta sa zvedavo skúmajúc svoju obuv.
Už sú to tri roky možno som zabudla.-napíšem svoju odpoveď.
"Spievať nezabudneš.Ak vieš spievať máš dar, s ktorým si sa už narodila."zdvihne ku mne svoje čokoládové oči prekypujúce šťastím.Viem, že ho nesmierne teší moja dôvera k nemu.Veľmi ho teší, že som mu dokázala otvoriť svoje srdce a zveriť sa mu s tak bolestivou neoddeliteľnou súčasťou môjho života.Toto chcel najskôr aj dosiahnuť.Mna teraz kvôli tomu trápi tichý hlások, ktorý mi šepká vetu s pred týždňa aj pár dní :Si pre mňa výzva.
Čo ak to všetko bola len skazená hra, pri ktorej si len chcel niečo dokázať?Bol by Jacob schopný vôbec niečoho takého?

Nechce sa mi veriť.Chlapec s malej rodiny s rovnako nešťastným osoudom ako mám ja by bol schopný takto mi ublížiť?Nemyslim si aj napriek tomu mi ale moje nedôverčive ja neustále šepka, že sa všetko vráti do starých koľají a budem sama.

Teraz je ale tu sedí vedľa mňa a usmieva sa nie len perami aj očami.

Máš pravdu to ale nikdy nezistíme. -napíšem rozhodne istá si svojou odpoveďou.

"Nikdy nehovor nikdy."zdvihne varovne prst ako keby ma za niečo karhal.
Ja ale nemám v pláne začať znovu rozprávať a už vôbec nie spievať.-stojím si ďalej za svojím.

"Ani kvôli mne?"zaklipká očami a nahodí smutný výraz.
Touto otázkou ma zaskočí.Na niekoľko sekúnd zabudnem ako sa správne dýcha a nedokážem od neho odvrátiť zrak.Dokázala by som porušiť svoj sľub kvôli nemu?Záleži mi na ňom veľmi to je pravda.Ale predstava začať znovu rozprávať ma úprimne desí.Nie je to lízať med všetko vypisovať.Neviem či by som toho bola schopná.
Neviem.-odpoviem mu pravdivo.Chcela by som znovu rozprávať rovnako ako aj spievať vďaka nemu sa to možno stane skutočnosťou.Nič mi nechýba, tak ako spev.
"Lisa presťahovali ste sa po tej nehode alebo sa to všetko stalo tu?"opýta sa vpíjajúc sa do mojich očí.
"Nemusíme sa o tom baviť ak nechceš."rýchlo dodá.
To je v poriadku.Vieš cítim sa lepšie keď som to niekomu povedala.Presťahovali sme sa.

"Som prvý komu si sa zdôverila prečo nerozprávaš?"obdaruje ma prekvapeným výrazom.
Prikývnem a radšej odvrátim zrak od jeho očí k jazeru.Pocítim ruku na mojej.Nežne ju hladí tou svojou.Pri každom dotyku mnou prechádza nepoznaná elektrina.Neviem čo so mnou ten úžasný chlapec robí ale páči sa mi to.Desí ma ale moje zmýšľanie a až zúfalý pocit chcieť byť stále s ním.Je jediný kto mi rozumie.
Človek cíti keď môže niekomu dôverovať a vložiť do neho všetku svoju nádej pre lepšiu budúcnosť.Pre mňa je tým človekom Jacob.Viem, že s ním budem šťastná ako teraz aj v budúcnosti.Verím v to.
❄❄❄
"Lisa ty už skoro vôbec nie si doma."skonštatuje šťastne moja matka opierajúca sa o linku keď prídem domov.
Usmejem sa a opriem o linku vedľa nej.
"Ten chlapec..."povzdychne si a pokračuje"...dokázal za týždeň viac ako ja za tri roky.Lisa máš ho veľmi rada však?"pýta sa zvedavo pozerajúc pred seba na veľkú čiernu chladničku.
Súhlasne prikývnem.
"Máš ho viac ako rada?"prekvapí ma nečakanou otázkou, ktorú si už pár dni aj sama sebe pokladám.Odpoveď na ňu mi je zatiaľ ale neznáma.Myknem ramenami a svoje oči zabodnem do maminých hnedých.
Mama ostane mlčať a tak sa odoberiem do svojej izby kde počkám na večeru.
Zatvorím za sebou dvere a usadím sa na posteľ.
Kuknem si k posteli a rukou nahmatám čierne puzdro.Vytiahnem ho a rozzipsujem.Po rokoch uvidím svoju milovanú gitaru, na ktorú som hrala už tak veľmi dávno.Pri mojom poslednom vystúpení na speváckej súťaži.

Cítila som trému v každej špičke mojej kosti.Nervózne som sa prechádzala v zákulisí držiac v pravej ruke svoju čiernu gitaru s pár bielymi kvetmi ľaliami nakreslenými na jej konci.
"Lisa spievaš úžasné a hraješ na svoj vek priam dokonalo.Nemáš sa čoho báť."povzbudivo sa na mňa usmiala moja učiteľka spevu.
"Vám sa to povie viete koľko tam je ľudí?"nervózne som sa poškrabala voľnou rukou na krku.
"Zvládneš to už ťa volajú."potľapkala ma po pleci a jemne ma popostrčila k pódiu.Pomalými neistými krokmi som vystúpila na pódium.Oslepili ma ostré svetlá reflektorov.Do uší mi doľahol piskot zmiešaný s potkeskom divákov.
Za obrovským stolom sedela trojčlenná porota skladajúca sa s dvoch žien a jedného muža.
Posadila som sa na stoličku a prehltla hrču v krku.Nervóznymi trasúcimi prstami som si upravila mikrofóny.Rukami som objala gitaru.Bruškami prstov som prešla po strunách gitari a miestnosťou sa ozvali prvé tóny mojej piesne.S tichým nádychom som začala spievať do mikrofónu.

Je to moja posledná spomienka na moju spevácku 'kariéru'.
S povzdychnutím pohladkám čierny lak gitary a odložím ju späť pod posteľ.Nechám nech na ňu padá prach ako doteraz ďalších pár rokov.

Alebo ju budem predsa len potrebovať?