Donútil ma znova žiť

Vysvetlenie

Dnes je sobota.O chvíľu idem navštíviť Jacoba do nemocnice zároveň ma tam čáka aj vysvetlenie ohľadom piatku.Bojím sa toho čo mi povie.Čo ak má nejakú vážnu chorobu ako je napríklad taká rakovina.Neviem si predstaviť čo by sa so mnou stalo ak by som prišla aj o neho.

Včera keď ma mama poprosila aby som ich nechala spolu samých bála som sa čo mu asi povie.Doteraz to neviem.Odmietla mi čokoľvek povedať.Doma sme si ľahli hneď spať keďže bolo už neskoro.Teraz je ráno a zistím ako to všetko zoberú moji rodičia.To čo sa stalo včera by bolo stopercentne veľa na každého.Pocítila som to na vlastnej koži.

"Dobré ráno."pozdravím sa rodičom po dlhej dobe.Pre všetkých rodičov je hlas ich detí samozrejmosť.Pre mojich ale už dávno nie.Mama na mňa zdvihla svoje hnedé oči od kávy, v ktorých bolo vidno veľa radosti.Isto ju teší, že som si to nerozmyslela.Zatiaľ.
Otec prekvapene zdvihne hlavu od novín a zapozerá sa na mňa ako na zjavenie.Myslím, že si nie je veľmi istý či to bol naozaj môj hlas.
"Li...Lisa?"vysuká zo seba námahavo môj otec.Rýchlo v stane od stola a skryje ma v bezpečnom otcovskom objatí.
"Lisa chýbala si nám.Ach bože Lisa."hovorí smutne a mňa s toho rozbolí srdce.Až teraz chápem ako veľmi som in ublížila svojím mlčaním.Vďaka mne prišli o obe dcéry naraz.Teraz sa im ale jedna vrátila.Avšak možno nie na dlho.To im ale nemôžem povedať.Chcem naozaj chcem ale keď vidím tú radosť v ich očiach nechcem byť dôvod, ktorý tu radosť zahasí.
❄❄❄
Zaklopem potichu na dvere nemocničnej izby s číslom dvesto.
"Ďalej."ozve sa s poza dverí tichý trochu chrapľavý Jacobov hlas.
Dvere pomaly otvorím a uvidím ho pokojne ležať na chrbte s rukami voľne spustenými vedľa tela.Zavriem za sebou a otočím sa mu späť tvárou v tvár.S úsmevom nadvihne hlavu s vankúša aby mal na mňa lepší výhľad.
"Ahoj Lisa."naznačí mi zdvihnutím ruky na strane pri stoličke aby som si sadla.
"Ahoj Jacob."prisuniem si stoličku bližšie k posteli a pohodlne sa usadím.
"Mám ti čo vysvetľovať, že? "opýta sa neistým hlasom.
"To máš."súhlasne prikývnem a položím svoju dlaň na tú jeho aby som ho podporila.Jacob ju ale v okamihu vytiahne.Obdarujem ho zmäteným pohľadom.Nikdy nič podobné nespravil.Nikdy mu nevadil môj dotyk skôr naopak aspoň sa mi to tak zdalo.
"Pozri Lisa...."povzdýchne si a o chvíľu znovu pokračuje"...nechcem aby si si s toho bozku niečo sľubovala.Bol to len nevinný kamarátsky bozk na krk."pri poslednej vete preruší očný kontakt a pozrie sa na stenu, ktorá je očividne zaujímavejšia ako ja.Nebudem klamať ublížilo mi to.Moje hlúpe naivné ja si myslelo, že ten bozk predsa len niečo znamenal.Jacob má ale očividne iný názor.Asi takto bozkáva všetky kamarátky.Mám pocit ako keby sa na mojom srdci objavovali nové a nové praskliny počas jeho rozprávania."A čo sa týka toho odpadnutia nemusíš sa báť mal som len vysokú horúčku a musel ísť po... to je vlastne jedno po koho."objasní mi a zase sa mi pozrie do očí a mňa niečo v tej chvíli zabolí v hrudníku pri srdci.Jediný pohľad do tých hnedých očí a nedokážem rozprávať nie len to...neviem ani ako dýchať.Bola to chyba dôverovať mu.Predsa len som pre neho bola len obyčajná výzva alebo ďalšia s mnohých kamarátok.Nemotorne sa postavím a presuniem k oknu.
"Ja...."začnem s očami behajúcimi vonku po ulici plnej ľudí.Ani sama neviem čo mu chcem povedať.Ako veľmi bolí odmietnutie?Taká ubohá niesom.Nie nebudem sa ponižovať sme predsa len priateľa.Vždy sme nimi boli.
"Ja to chápem."otočím sa k nemu a svoje oči zabodnem do jeho.Aby mi tak skôr uveril klamstvu, ktorým chcem oklamať seba aj jeho.
"Bola som len výzva ako si povedal ešte dávno v škole keď sme sa prvýkrát stretli..."poviem si potichu pre seba.
"Vždy sme boli priatelia a chcem aby sme nimi aj ostali."donútim sa k úsmevu.
"Si si istá?"chce sa uistiť či ma má s krku?
"Stopercentne istá ale už budem musieť ísť rodičia na mňa čakajú."znova zaklamem a odídem s tej hnusnej miestnosti.Inokedy by som ho objala a potom odišla.Po tomto ale nemám dosť síl.Celý môj hrudník obaľuje stále ďalšia a ďalšia vrstva bolesti.Sadnem si na stoličku v čakárni a snažím sa rozdýchať čo všetko mi práve povedal.Namiesto toho sa mi začnú tlačiť slzy do očí.
"Mami braček je chorý?"ozve sa chodbou dievčenský hlas.
"Nie Lily už nie."odpovedá jej hrejivý materský hlas.
O chvíľu už nepočujem len hlasy ale aj vidím dve postavy kráčajúce chodbou.Malé kučeravé hnedo vlasé dievčatko, tak veľmi podobné Jacobovi a vysokú staršiu ženu, ktorá bude najskôr ich matka.
"Ahoj ty budeš Lisa."prihovorí sa mi hneď ako ma jej oči zaregistrujú.
"A-Ako viete? "pozriem sa do jej modrých očí plných starosti.Starosti o mňa alebo jej syna?
"Prosím ťa Jacob o tebe doma veľa rozpráva.Dokonca viac ako o Árií."pokýve hlavou a vyčarí radostný úsmev.
"Kto je Ária?"vyhŕknem skôr ako si to stihnem premyslieť alebo prehodnotiť možné reakcie.Prečo si radšej nezakusím do jazyka?
Prekvapene na mňa pozrie a otvorí ústa, že niečo povie preruší ju ale piskľavý hlas a zvuk opätkoch buchajúcich na podlahu.
"Ach...tu som kde je môj medvedík?"pýta sa piskľavým až prehnane sladkým hlasom Jacobovej matky.
"A kto je toto?"pohŕdavo si ma obzrie Ária.
"To je Jacobová kamarátka Lisa prišla ho pozrieť."predstaví ma.
"Nespomínal mi ťa."prižmurí podozrievavo svoje orieškové oči.
"Ani mne teba."zamrmlem si pre seba potichu aby to nepočuli.
"No to je jedno."prehodí si blonďavé vlasy s rúžovým melírom s predu na chrbát."Idem dnu ako vidím dcéra vám tam už utiekla."poznamená smerom k Jacobovej matke a stratí sa v dverách izby.
"Ty nejdeš?"spýta sa ma milo.Pri tej predstave ma až zamrazí znovu ho vidieť nepripadá ani do úvahy.Dokonca ešte v spoločnosti jeho priateľky,sestry a matky?!
"Nie už som pri ňom bola."usmejem sa a postavím sa.
"Tak dobre Ahoj."
"Dovidenia."usmejem sa tentokrát už úprimne a odídem skôr ako by som spravila najväčšiu chybu svojho života.

Ďalšia časť možno trochu neskoro uznávam a ospravedlňujem sa vám ale robila som čo sa dalo.

Ak sa časť páčila dajte mi vote alebo napíšte komentár.Ďakujeeem...

✴Vaša Lully✴