Donútil ma znova žiť

Prebudenie

,,Lisa, prosím zobuď sa.Prosím, miláčik."počujem matkin uplakaný hlas.Tuho zviera moju ruku vo svojej.Chcem jej odpovedať vydaním zvuku ak už nič iné ale nemôžem.Všetka snaha sa stráca v hrči,ktorá mi navrela v hrdle.Pokusím sa aspoň otvoriť oči aby som matke dala vedieť, že som hore a vnímam ju.Ale nemôžem ani jemne pohnúť viečkami.Ťažia moje oči ako olovo.Nemám tušenie čo sa stalo.Pamätám si len ako plačem pri mŕtvom tele mojej malej sestričky Angy.Nič viac.Potom mám tmu ako keby som zaspala.Skutočnosť je ale iná.V mojej pamäti ako keby vyrástol obrovský múr, za ktorým stojím a nemôžem sa dostať ďalej.Viem to,cítim to.
Znovu sa pokúsim otvoriť oči.Snažím sa z celých síl lenže moje telo ma nechce vôbec počúvať.Po niekoľkých minútach snaženia sa vzdám a podľahnem znovu únave.Obíjme ma a stiahne do tmy plnej pokojného ticha.
❄❄❄
,,Ahoj Lisa.Doniesol som ti kvety, tak ako každý deň aj dnes.Chýbaš nám, veľmi.Ešte nie si v narkóze dlho ale predsa je to týždeň.Viem, že by si ma tu najskôr nechcela ale ja tu musím byť."dokončí svoj monológ cudzí chlapčenský hlas.Myslim...nie som si istá či tento hlas poznám.Neviem si k nemu ani nič priradiť.Žiadnu tvár, meno či aspoň jedinú spomienku.Proste nič.
Moje viečka sa takmer nebadateľne zatrasú pri pokuse zazrieť tvár neznámeho chlapca, ktorý mi doniesol kvety.Neviem prečo sa mám na neho hnevať ani kvôli čomu mi nosí kvety každý deň.Chcem...nie oprava ja musím,musím ho jednoducho vidieť.
Môj druhý pokus pozrieť sa na neho tentokrát nevíde na zmar.Ako prvé uvidím jeho oči zabudnuté do mojich.
,,Lisa?"vysloví moje meno s toľkou láskou a nehou v hlase a ja ho pritom ani nepoznám.
Všetko na okolo mi je také...cudzie.Neviem ani opísať ako zvláštne sa teraz cítim.Jeho oči sa náhle naplnia slzami a ja vôbec neviem prečo.Vie niečo čo ja neviem?
,,Ty si ma nepamätáš?"dotkne sa zľahka mojej ruky.Ja ju ale stiahnem.Nepoznám ho.Prečo sa ma dotýka?
Chcem mu odpovedať a zistiť čo sa stalo ale nemôžem.Môj sľub,ktorý som dala Angy neporuším nikdy.
Ak ma pozná mal by vedieť, že nerozprávam.Prečo na mňa potom hovorí a očakáva moju odpoveď?
Som hrozne zmätená a unavená.Od hlavy mi pulzuje neznesiteľná bolesť,ktorá sa šíri po celom mojom tele.
,,Sss."syknem keď sa náhle bolesť zosilní.
,,Sestra!"zakričí neznámy chlapec a vstane zo stoličky, na ktorej doteraz sedel.
Do izby vôjde staršia žena v bielej uniforme a láskavým úsmevom.
,,Bolí vás niečo?"opýta sa milo.
,,Uhm."prikývnem a ukážem na hlavu.
,,Lisa,mala si autonehodu.Tvoja mama bola vodič.Neboj sa je v poriadku neutrpela, tak rozsahlé zranenia hlavy ako ty.Preletela si cez predné sklo auta a udrela si nepekne hlavu.Môže to zanechať trvalé následky ale nemusí.Je dosť možné, že si niečo nepamätáš ale to je v poriadku.Neskôr si možno spmenieš.Zavolám doktora, ktorý ti spraví vyšetrenia a utlmí bolesť hlavy.Ak by si niečo potrebovala stačí dať vedieť."
Mala som autonehodu.Mama bola vodič ale je v poriadku.Preletela som cez predné sklo auta a podľa neznámeho chlapca, ktorého mám myslím poznať som toho veľa zabudla.Snažím sa vstrebať všetky nové informácie a zmieriť sa so situáciou, v ktorej sa nachádzam.

Rukami sestričke znázornim nakreslením obdĺžnik čím sa ju pokúsim požiadať o tabuľku na písanie.
Ona na mňa len nechápavo pozrie.
Povzdýchnem si a skloním hlavu k svojím rukám.Začnem sa hrať s prstami v dúfani, že niečo vymyslím a upokojím sa zároveň.
,,Chce tabuľku na písanie."povie neznámy chlapec.Ihneď moje oči strelia k nemu.Opiera sa o stenu a smutne na mňa hľadí.Ruky si preložil na hrudníku a vytvára vo mne pocit, že nad niečim rozmýšľa.
,,Ach ták.Donesiem ju."odíde z izby a my ostaneme sami.Aspoň už viem, že ma pozná.Ak by to tak nebolo nevedel by čo chcem.Ale prečo sa ma potom pýtal otázky a čakal aj odpovede?Pokrútim hlavou a vrátim sa k predošlej činnosti.Z neznámeho dôvodu ma táto činnosť príjemne upokojuje.Aj tak nemám čo robiť pokiaľ nemám tabuľku.
Dvere sa znovu otvoria a sestrička podá tabuľku s fixkou chlapcovi.Potom zasa zmizne vo dverách.
Neznámy ku mne opatrne pristúpi a tabuľku spoločne si fixkou mi položí pred ruky.
,,Môžeš sa pýtať."priateľsky sa usmeje.Hneď sa cítim o trochu lepšie.On sa usmieva a ja s ním už môžem aj komunikovať.
Ako sa voláš?
Ukážem mu tabuľku a jemne sa usmejem.
,,Jacob."usadí sa na svoje pôvodne miesto.
Sme priatelia?
,,Nie."odpovie keď sa ponad mňa nakloní a prečíta si to.
Prečo tu potom si?
,,Chodíme spolu."
Hneď so mnou od šoku hrkne.Toto je vážne obrovské prekvapenie.
Chvíľu sledujem ako si ma pobavene prezerá a čakám, že vybuchne do smiechu.Následne mi vykríkne ,,Mám ťa!" a spoločne sa budeme ďalej smiať.To sa ale nestane.
,,Teraz som narade ja."vymaže rukou obsah tabuľky a oprie sa chrbtom do stoličky.
,,Čo posledné si pamätáš?"
Bez zaváhania sa pustím do písania.
Smrť mojej sestry a môj plač potom mám tmu.
,,To všetko vysvetľuje."zamumle si keď prečíta čierny text na bielom podklade.
Zvráštim obočie a nechápavo sa na neho pozriem.
Nič nepovie len vstane a vytiahne mobil zo zadného vrecka a niečo postláča.Priloží si mobil k uchu a výde z dverí na chodbu.

Čo na to hovoríte?
Jacob klamal alebo nie?
Aké sú jeho úmysly podľa vás?
Súhlasíte s ním?

✴Vaša Lully✴