Donútil ma znova žiť

Epilog

Presne o dva roky:

Posledné dve roky boli pre mňa viac ako len ťažké.Každý deň som bola plne rozhodnutá ísť za ním.Vždy som ale povedala nakoniec nie.On si musí nájsť mňa a vypočuť si moje rozhodnutie.Ale až po uplynutí času,ktorý som povedala.

Mojou oporou počas pol roka plného prázdného života a sĺz mi boli moji priatelia a rodina.Po pol roku som utrela prach z mojej starej dlho nepoúživanej gitary a začala hrať.Do hudby som mohla každý deň vypustiť všetok hnev a smútok,ktorý ma ničil.Časom moja hudba a piesne prerástli do niečoho oveľa väčšieho a začala som vystupovať v podnikoch.Majitelia mi platili aby som spievala práve v ich podniku.Stala som sa známou a hlavne žiadanou speváčkou v mojom okolí.Veľa ľudí vedelo kde ma môže kedy zastihnúť.Pre dnešný deň som si vybrala nádherny bar.Presne keď skončím moju poslednú pieseň odbije osem hodín večer a nastane čas na moje rozhodnutie.Presne tá chvíľa čoskoro nastane.

Nástroje,na ktoré doteraz hrala kapela za mnou utíchnu a môj hlas s nimi.Vratím mikrofón do stojanu na jeho miesto.Moje oči prebehnú každý kút v publiku.Moje srdce ostane kamenné.Jacob nikde v publiku nie je.Neprišiel.Zabudol na mňa.
Z posledných síl potlačím slzy do kúta.Zdvihnem hore bradu a odkráčam z javiska do zakulisia.Pravda je ale iná.Možno ma každý vidí ako sebavedomé a vyrovnané dievča s veľkým speváckým talentom.Len ja každé ráno vidím v zrkadle moje pravé ja.Som troska.
Môj život je prázdnota,ktorú dokáže vyplniť len jedna osoba.
Odložím svoju gitaru do čierneho puzdra a namierim si to domov.
,,Si to ty?"ozve sa za mnou.
Čas v tomto okamihu zastane,môj hrudník naplní hrejivé teplo a moje srdce sa roztlčie,tak ako pri nikom za posledné dva roky.Oči mi zakryjú záclony sĺz šťastia a ruky pustia puzdro s gitarou.Je mi ukradnuté úplne všetko len on nie.
Otočím sa k nemu tvárou v tvár.
Je tam.Stojí v strede miestnosti a hľadí na mňa s láskou v očiach.
,,Jacob."vydýchnem jeho meno úľavou.Po dvoch rokoch mám, pocit, že dýcham a žijem, naozaj žijem.Cítim sa šťastná a nedokážem sa usmievať.
,,Si to ty."jeho ústa vytvoria nádherný úsmev.
Nemo urobím tri kroky a zastanem tesne pred ním.Z tejto blízkosti môžem povedať,že sa zmenil.Moja ruka sama od seba vyletí k jeho tvári.Nežne sa vankúšikmi prstov dotknem jeho líca aby som si bola istá.Je naozaj tu,prišiel a stojí predo mnou.Môžem sa ho dotknúť a on nezmizne ako každé ráno po zobudení zo sna.Chytí moju ruku do svojej a vráti mi ju k telu.Zamrznem  pri pohľade na jeho skrčené obočie.
,,Som tu.Ale už ťa nemilujem ako v deň keď si ma opustila."povie s vážnou tvárou.Zamrznem na mieste a nechám slzy opustiť moje oči.Stečú mi po liciach tak rýchlo až sa zdá, že nikdy nejaké neboli.
Smutne sa usmejem a otočím sa mu chrbtom.Skôr ako urobím prvý krok chytí ma za ruku a otoči naspäť k nemu.
,,Nemilujem ťa ako v ten deň.Milujem ťa oveľa viac ako vtedy."oprie svoje čelo o to moje.Hľadí mi do očí a ja do tých jeho.Naše spoločné trápenie je u konca.Sme znovu spolu a už to tak aj ostane.Navždy.
,,Milujem ťa."zašepkám mu do tváre a túžobne spojím naše pery v jedne.Už sa nechcem nikdy zastaviť.Nedokážem sa od neho odtiahnuť.Do tohto bozku vkladám všetku pravdu.Chcem aby cítil ako mi chýbal ako som ho každým dňom milovala stále viac.Pritlačí ma svojím telom k stene a rukami mi preskúma počas bozkávania každý milimeter pokožky skrytej pod oblečením.

Náš príbeh nekončí práve naopak.Len začína...