Donútil ma znova žiť

Po rokoch vonku v spoločnosti

Do rúk si vezmem tabuľku a modrou fixkou napíšem:Pošli ho preč.Nemám náladu.
Otvorím  dvere a ukážem mame tabuľku.Sledujem ako po nej prebehne očami a zamračí sa.
"Ty nemáš nikdy náladu.Roky si nešla s nikým vonku.Dnes pôjdeš."povie rázne.
Veľmi dobre viem, že ju už nepresvedčím.Preto zavriem dvere a oblečiem sa.Ešte pred odchodom obadrujem mamu škaredým pohľadom a obujem si čierne conversy.
Pred bráničkou ma čaká usmiaty Jacob hrajúci sa s kľúčmi v ruke.Prehodí si ich s ruky do ruky a následne si dá železné koliesko s niekoľkými klúčmi na pravý ukazovák a pár krát nimi zatočí.
"Ahoj."pozdraví sa mi.
Kývnem mu hlavou na pozdrav a v tom istom momente sa skoro rozletia dvere a pribehne ku mne mama s tabuľkou a fixou.
"To sa ti zíde miláčik."žmurkne na mňa, usmeje sa smerom k Jacobovi a odíde späť do domu.
Otvorím bráničku a potom ju aj za sebou zavriem.Tabuľku s fixou položím na smetiak a ignorujúc Jacobovu prítomnosť sa vydám na svoje obľúbené miesto.
"Toto si si zabudla."objaví sa po mojej ľavici Jacob ukazujúc mi tabuľku s fixou.
Odvrátim pohľad niekam do neznáma všetko lepšie ako on.
Polovicu cesty kráčame mlčky keď sa ale dostaneme k drevenému trochu staršiemu mostu stojacému nad riekou prehovorí:
"Kam to vlastne ideme?"pozrie sa zdesene na prvý pohľad nestabilný most.
Po chvíli sa spamätá a podá mi moje pomôcky pre možnosť komunikácie s ním.
Ukážem ti moje obľúbené miesto.
Vrátim mu tabuľku a položim nohu na prvú dosku mosta.
"Počkaj."zastaví má naliehavo s rukou na mojom ramene"Čo ak spadneš?"spýta sa vystrašene.Zeby sa o mňa bál?
Zaškerím sa a pokračujem až krok za krokom prejdem po každej doske a dostanem sa na druhú stranu.
Ale na moje prekvapenie sama. Jacob stojí bez pohnutia na rovnakom mieste.
"Neviem plávať."oznámi mi ako keby to bol koniec sveta.Potlačím chuť zasmiat sa a prejdem most znovu k nemu.Stojí ako stĺp bez pohnutia so strachom v očiach.
Trochu váhavo natiahnem svoju ruku po tej jeho.Najskôr si to ani neuvedomí a prepletie si so mnou prsty.Zapozerám sa na naše spojené ruky, ktoré do seba zapadli ako kúsky skladačky.Zdvihnem svoj zrak naspäť k nemu a povzbudzujúco sa usmejem.Potiahnem ho na most.Na moje veľké prekvapenie neprotestuje len kráča vpred a neobzerá sa okolo.Keď už sme v bezpečí jeho pohľad spadne na naše ešte stále spojené ruky.
Zaujato si ich obzerá až mi to príde divné a radšej tú svoju stiahnem k telu.
"Eh...Ideme?"opýta sa.
Prikývnem a ďalej pokračujeme po poľnej ceste obklopenej hustým lisnatým lesom.Ideme potichu až pokiaľ nedôjdeme do cieľa.Ocitneme sa pri malom jazierku v lese.Sadnem si na zem do kopy listov popadaných všade na okolo.Jacob po mne zopakuje. "Prečo?"opýta sa nečakane.Obdarujem ho nechápavým pohľadom a tak svoju otázku sformuluje lepšie.
"Prečo si po mňa prišla, chytila ma za ruku a neodišla keď si mohla?"
Tabuľku položenú v lísti a fixu na nej si vezmem a položím na kolená.Vymažem rukou text písaný predtým a napíšem odpoveď.
Neviem.Proste som to tak cítila.
Prečo si tu ty?
Nahne sa tvárou bližšie k mojej a rukou mi zastrčí pramienok vlasov za ucho.Svoje pery vzdiali od môjho ucha sotva na milimeter.
"Pretože som rád v tvojej prítomnosti."zašepká ako keby som to mala počuť len ja,  nikto iný.
Po tele sa mi spraví husia koža a moje srdce podskočí šťastím.
Ani po dlhej chvíli sa neodtiahne.
Až po dlhých snáď nekonečných sekundách pritlačí svoje mäkké pery nežne na môj ušný lalóčik a ja mám pocit, že mi búra moje dávno postavené múry pred citmi k ľuďom.Potom sa oddiali a prenechá mi tak môj osobný priestor len pre seba.
V momente si uvedomím, že som celý ten čas zadržiavala dych v pľúcach.Vydýchnem a zahľadím sa na jazero.
Vážne nevieš plávať?
Napíšem a čakám na jeho odpoveď.
Z ničoho nič sa Jacob postaví a opráši si nohavice od lístia.Vyzlečie si čierne tričko, hodí ho na zem a obdaruje ma šibalským úškrnom.Otočí sa ku mne tvárou s hravosťou, ktorá mu svieti v očiach.Márne sa pokusím odtrhnúť moje zvedavé oči s jeho svalnatej hrude, risov tehličiek alebo širokých ramien.
"Ideš?"vyruší ma s obzerania s neskryvaným pobavením v hlase.
Zachmurím sa a záporne pokrútim hlavou.
"Chceš domov mokrá?"nadvihne jedno obočie.
Znovu pokrútim hlavou do strán.
"No tak poď.Riskuj aspoň raz Lisa."povie vážne a vyzlečie si aj nohavice.Len v trenkách vbehne do určite studenej vody.
Je október, jeseň iba blázon by sa išiel okupat do jazera.Ale Jacob má pravdu musím riskovať život je len jeden a treba vyskúšať všetko.Jacob ma sleduje zo stredu jazera, ktorého voda mu siaha tesne pod ramená.Vystriem ruku pred seba a zatočím prstom dookola aby sa otočil.S uchechnutím má počúvne.Rýchlo sa vyzlečiem do spodného prádla.Svoje oblečenie hodím okolo toho Jacobovho a vbehnem do objatia studenéj vody v snahe vyhnúť sa Jacobovím zvedavým očiam na mojom tele.Keď už som blízko neho otočí sa a obdaruje ma úsmevom.Špliechne na mňa vodu čo mu hneď oplatím.So smiechom sa chvíľu naťahujeme až sa ponorí a mňa bez varovania stiahne za nohu tiež.Našťastie sa stihnem nadýchnuť.
Už pod vodou otvorím oči a naskytne sa mi rozmazaný pohľad na Jacobovu tvár až príliš blízko tej mojej.Toto ale nie je žiadny román, ktorý som niekedy prečítala a nepobozká ma.Svoju tvár vzdiali a ja sa kvôli nedostatku kyslíka vynorím na hladinu.
Chvíľu čakám až sa vynorí tiež.
"Viem plávať.Len som chcel vedieť ako zareaguješ, či mi pomôžeš."prehovorí usmievajúc sa.
Nechápem ako môže byť tak dobrý herec!!
"Bála si sa o mňa."skonštatuje a má pravdu.Nerada to priznávam ale už za deň sa mi dostal pod kožu tak ako ešte nikto.Ani rodičia.
Pokrútim nad ním s úsmevom hlavou....