Donútil ma znova žiť

Ako to začalo

Sedela som na betónových schodoch pred vchodovými dverami nášho domu.Moja mladšia sestra, ktorá mala len päť sa hrala na dvore.Behala okolo domu a veselo poskakovala.Vykrikovala rôzne vymyslené slová a mávala drevenou paličkou slúžiacou ako jej prútik.Hrala sa na vílu lesa ako väčšinu času.Ja som mala za úlohu strážiť ju pokiaľ neprídu domov rodičia.Boli na nákupe v neďaľekom obchode.Malá Angy bola vždy poslušná a keďže som už mala dvanásť nechali ma s ňou samú.Keby vedeli čo všetko sa stane nikdy by to nespravili.

Zazvonil mi mobil a tak som ho zdvihla.Na obrozovke svietilo meno mojej učiteľky spevu.
"Prosím."ozvala som sa ako prvá.
"Och ty môj zlatý hlások blahoželám ti tvoj spevácky výkon na poskednej súťaži na porotu zapôsobil natoľko, že ťa posielajú hneď do finále!"rozprávala slovo za slovom rýchlo až som mala problém všetko zachytiť.
"O môj bože to vážne?!"vykríknem natešene.
V tej istej sekunde ale započujem náraz a výkriky zúfalstva.Prudko sa otočím späť.Angy leží pod kolesami auta s krvou všade okolo nej.Starší šofér vyskočí s auta a so zúfalým vykríknutim priskočí k telíčku mojej malej sestričky.V šoku mi vypadol mobil s ruky na tvrdý betónový chodník.S tečúcimi slzami som sa rozbehla k nej.Sotva som si všimla otvorenej bránky, cez ktorú musela vybehnúť na cestu.
Bola to moja vina všetko bola len moja vina.Ak by som neriešila moju spevácku kariéru ale venovala sa sestre ako som aj mala teraz by žila.

Kľakla som si k jej bezvládnemu telu a vtiahla ju do objatia.
"Volajte sanitku!"skríkla som po ňom zúfalo.
"Prepáč malá už je neskoro."povdal mi smutne.
Čas sa vtedy zastavil a bola som len ja a moja malá sestrička.Držala som ju v pevnom objatí tlačiac ju čo najviac k sebe a plakala.Slané slzy dopadali na jej nahú pokožku na tvári a moje vzlyky sa ozývali všade okolo.Nedokázala som vnímať nič len moju ruku na mieste kde jej už nebilo jej malé srdiečko.Pozerala som sa do tých hnedých čokoládových očí, v ktorých vyhasol život.Zomrela kvôli mne a môjmu hlúpemu spievaniu.Vtedy som si sľúbila, že už nikdy nebudem spievať ani rozprávať.Angyn život zhasol ako malý plamienok sviečky.Pretože som zdvihla telefón, kvôli spevu.
O chvíľu sa k mojím vzlykom pridal hysterický výkrik mojej mami.
"Angy!"vykríkla a rovnako uplakaná ako ja ju objala.Hladila ju po tvári a uprene sledovala jej oči.Akoby čakala, že zbadá aspoň náznak života.Nenašla ho.

Pohreb:

Všetci oblečený v čiernom sme stáli v kruhu a hľadeli na moju sestru v tmavo hnedej truhle vystlanej mäkkou bielou látkou.Na jej položenú hlavu na bielom malom vankúši.Vyzerala ako keby len sladko spala a každú chvíľu mala otvoriť oči a ďalej sa tešiť zo života.To však nebola pravda.Prsty mala prepletené na bruchu a na tvári prázdny pohľad.Moja ma v tesnom objatí otca mu nariekala do hrude ako aj všetci prítomný.Niektorí plakali potichu iný nahlas a našli sa aj taký, ktorí plakali len vo vnútri a zvonku len smutne pozorovali svoje topánky.Ja som plakala, potichu a vinne.Farár povedal posledné slová a truhlu zavreli,zaklincovali a opatrne spustili už do vykopaného hrobu.
Postupne sa každý vystriedal pri hrobe s tichými slovami na rozlúčku.Občas niekto vhodil do hrobu priamo na rakvu nejaký kvet.Prišiel rad na mňa.Pozrela som sa na hnedú rakvu pokrytú sem tam kvetmi.
"Prepáč mi to Angy.Nikdy si to neodpustím."šepla som do vetra a hodila ako aj ostatný na rakvu kvet.Bola to biela ľalia symbolizujúca čistotu.Bola čistá ako aj ona keď odišla.Nevinné malé dievčatko.Slová použité na jej pohrebe boli posledné vyslovené s mojích úst.

Po pohrebe zbehol týždeň ako voda a spomienky, ktoré nás naháňali deň čo deň v našom dome nás donútili presťahovať sa a dom predať.Pokoj od spomienok na Angyn radostný smiech počujúci v dome a jej telo v krvi sme našli v meste ďaleko od dedinky kde sme bývali predtým.Aj keď ma rodičia nútili ako chceli nevydala som ani hláska.Až to po čase vzdali.

Dúfam, že som vás zaujala a budete sa tešiť na ďalšie časti! :)

Budem rada za vašu podporu v podobe hlasu alebo komentára.

Luly