Dýcham ten bratislavský smog. Vždy keď sa nadýchnem zaštípe ma v nose a zvlhčia sa mi sliznice. Stojím na zastávke a čakám na starý autobus. V zovretej dlani mám schovaný lístok kúpený z automatu. Električenka mi dávno vypršala. Keď vkladám lístok do označovača je vlhký.
Jednou rukou sa držím lepkavej tyče od potu a druhou istím batožinu, ktorú si stále držím blízko seba. Zakaždým keď autobus prudko zabrzdí začnem plantať okolo tyče. Vlastné nohy ma neposlúchajú a už čakám kedy spadnem. Som ako neposedný šarkan kúpený za skromnú cenu v neďalekom hračkárstve, ktorý sa najskôr nudne plazí po zemi a potom sa zrazu vzduje v prudkom vetre a schováva sa za šedými mrakmi, zatiaľ čo sa ho ruka malého dieťaťa snaží udržať v pokoji. Ja som šarkan. Kovová lepkavá tyč v autobuse - ruka dieťaťa.
Cesta na železničnú stanicu od domu nie je dlhá. Možno nejakých desať minút. Teraz prechádzame Račianským mýtom. Ešte chvíľu si postojím.
Vystupujem z autobusu a za sebou ťahám veľkú červenú cestovnú tašku. Najskôr ma nepočúva, je veľmi ťažká a kolieska protestujú, kimáca sa z jednej strany na druhú. Potom však už ide hladko po rovnom asfalte a fľakatej dlažbe vnútri železničnej stanice.
Stojím pri okienku a pýtam si jeden lístok smer, Košice.
