Sedíme v električke vedľa seba. Už hrozne dlho som takto necestoval. Je fajn si to trochu pripomenúť. Také tie časy, keď môj život nebol jeden veľký chaos a jediné na čom záležalo boli úplne kraviny.
Chcem k nej rozprávať. Spoznať ju. Aj keď je to možno len na chvíľu.
"Keď si sa ma pýtala, či poznám Košice dobre...To asi znamená, že nie si z tadeto, či?"
Pozrie sa na mňa znova s tými lesklými očami. Je to naozaj zvláštne. Ligocú sa ako ten mesiac za zacapkaným oknom električky.
"No hej, nie som z tadeto."
"A potom? Z kade si?"
"Z ďaleka, to nestojí ani veľmi za reč," pousmeje sa. "Proste som sa jedného rána zobudila a povedala si, že potrebujem len tak zmiznúť. Aspoň na chvíľu. A tak som sa o pár hodín na to ocitla na košickej železničnej stanici.
"To by som chcel aj ja."
"Čo konkrétne?"
"Len tak zmiznúť. Na chvíľu sa vypariť. Ale nemôžem."
"Prečo?"
"Nejde to proste."
"Tak dnes v noci môžeme zmiznúť spolu. Aspoň na chvíľu." Pozerala na mňa, oči sa jej ligotali a proste som ju pobozkal. Len na chvíľu. Potreboval som sa uistiť, že je naozaj tu.
Potreboval som zmiznúť. Aspoň na chvíľu.
