Stojí oproti mne, totálne stratená. Vyzerá veľmi krehko. Smiešne o akých veciach rozmýšľam.
Ani neviem prečo som povedal, či môžem ísť s ňou. Možno je to len preto, že mám dosť toho zafajčeného klubu alebo je to proste preto, že chcem? Kto vie.
No niečo na tom bude.
Som tichý ako striebro vraj. Nad týmto som nikdy nejak nerozmýšľal.
Jagáš sa ako zlato, si tichý ako striebro. Som len striebro medzi toľkým zlatom?
Čakám či mi niečo povie. Nechcem sa vnucovať. Ale niečo na nej je. Niečo mi proste vraví, aby som išiel za ňou. Nasledoval ju. Aj keď viem, že mi môže ukázať raj, no môže ma zaviesť aj do pekla.
Pri tom možno chce ísť len spať. Vyzerá veľmi unaveno. Veľmi sa jej chcem dotknúť, či je vlastne skutočná alebo tak. Či mi len zas nešibe. Bola by to škoda, keby to bola pravda.
"Poznáš Košice dobre?" výde z nej. Mám chuť sa smiať.
"Je to moje rodné mesto."
"To však neznamená, že ho poznáš dobre."
"Rada provokuješ?"
Usmeje sa. Chcem aby sa usmievala viac.
"Chcem sa len túlať, nastúpiť na električku, vystúpiť na konečnej a potom to opakovať až do rána."
Toľko zmätku. A ja nie som stratený.
"Môžem sa túlať s tebou?"
Váha.
Čakám.
"Prečo nie," povie.
Prečo nie.
