Sedím vo vlaku, sama v kupéčku. To sa nevidí často. Záclony mám zastreté a nebudem klamať, keď odišiel posledný človek, ktorý so mnou zdielal týchto pár metrov zatarasenými starými sedačkami, zamkla som. Sebectvo? Nie. Len túžba po troche pokoja a chuť si vyložiť nohy na sedačku oproti bez toho, aby môj pohyb zaznamenávali pári zazerajúcich očí.
Opriem sa o operadlo a zapozerám sa na krajinu míňajúcu sa za zacapkaným oknom. Oblohu začínajú pokrývať tmavé mraky a na vlak dopadajú prvé kvapky dažďa.
V Košiciach by som mala byť za nejaké tri hodiny. Otec s mamou sa ma pýtali prečo tam idem, keď som im povedala, že len tak; nechápali ma. Ani ja to nechápem. Bola som tam raz v živote. Nikoho tam nepoznám. Mám rezervovanú izbu na jednu noc v lacnom hostely. Oblečenie mám však akoby som tam išla na mesiac.
Niečo ma tam ťahá.
Alebo niekto?
