Neviem čo si mám myslieť, všetci na mňa len tupo pozerajú. Cítim sa trápne.
„Idem dnu, idete aj vy? Dnešný večer nemá zmysel," povie jeden z nich s krátkymi až ku hlave ostrihanými blond vlasmi. Spolu s ním sa vyberie celá grupa až na..
„Samo ty nejdeš?"
„Prídem."
Takže Samo.
Nechávajú nás von samých a sama neviem prečo tu ešte stojím. Otočím sa na päte a odchádzam.
„Počkaj, kam ideš?" ozve sa za mnou.
„Ja neviem. Preč?" pokrčím plecom. Naozaj neviem kam by som mala ísť. Všetko je už zavreté a na hostely by som sa unudila k smrti. Ale všetko lepšie ako tu stáť s neznámym chlapcov, na ktorého z nejakého dôvodu musím neustále pozerať.
„Môžem ísť s tebou? Dnešná show stojí za hovno," uchechtne sa alebo niečo také.
„Aká show?" pýtam sa.
Zahľadí sa na mňa takým tým pohľadom, či to myslím vážne, a ja chápem, že sa odpovede asi nedočkám. No čo ako mám ja vedieť, že prečo to stojí za hovno keď ani neviem čo vlastne robí. A vôbec. Keby jeho kamaráti neboli zbytočne veľmi výrečný tak by som nevedela ani jeho meno.
No takže mám na výber dve veci. Buď sa vyberiem k najbližšej električkovej trati (nie neskočím pod električku), kúpim si lístok a precestujem každý jeden nočný spoj až kým nebudem totálne stratená v Košiciach a ráno sa budem snažiť dostať na hostel. Alebo. Pôjdem s týmto neznámym chlapcom niekde preč a modliť sa, aby mi neublížil.
„Prečo si tak dlho ticho?" pýta sa ma.
„Rozmýšľam," zamrmlem.
Zasmeje sa.
Hryziem si peru z vnútornej strany: „Niečo na smiech?"
„Nie nie, len si zlatá keď rozmýšľaš."
„A ty si zas tichý ako striebro." Ticho.
„Ja som to povedala nahlas, že?"
Usmial sa. Mýlil sa. To on bol neskutočne zlatý.
