Tvrdnem na lavičke, fajčím už druhú cigaretu a ľudia v kapucniach tu stále sajú kyslík. Nesie sa od nich hlasný smiech ... nie, nie smiech, to je priam rehot. Niekedy mi príde až veľmi silený. Akoby toto bola jediná chvíľa v ich živote kedy sa môžu smiať a preto sa to snažia zo seba všetko dostať naraz. To, že sa to nedá počúvať a s každým nasledujúcim výbuchom smiechu, mi vybuchne aj jedna mozgová bunka, nie je to najhoršie.
Všimnem si pár dievčat ako sa pomaly pretĺkajú popri stene k miestu, kde sú ľudia v kapucniach. Kapucniari.
"Sú to naozaj oni?"
"Samozrejme, že áno. Nedôveruješ mi?"
"Ani nie." Šepocú tam niečo dievčatá.
Potom nastáva len chvíľka napätia, dievčenské pískanie a otravné mrmlanie kapucniarov. Nechápem ten ošiaľ, ale očividne sú to tí mladí raperi, ktorí tam majú dnes vystúpovať. Ale no nevrav, aká si len bystrá.
Smejem sa, možno to bolo trochu viac nahlas, keďže teraz na mňa kapucniari zazerajú. Teda možno, nevidím im veľmi do tvárí. Vlastne skoro vôbec.
"Niečo vtipné?" prehovorí jeden z nich.
"Neviem, možno aj," pokrčím ramenami a zahasínam cigaretu.
"Sleduješ nás?"
"Samozrejme, že áno. Môj život je už tak veľmi zúfalý, že sledovanie cudzích ľudí je jediná možnosť ako sa môžem zabaviť. Obzvlášť keď sa jedná o ľudí v kapucniach."
"Pamätám si ju zo včera."
"To je ona?"
"Hej."
Čo?
