Rozoznať deň od noci sa dá samozrejme aj podľa toho, či vám do očí pleští slnko alebo vám pred nosom ligoce žiarivý mesiac. No najviac vám o tom povedia ulice. Cez deň sú preplnené pracujúcimi ľuďmi alebo matkami na materskej. V noci sa to poneviera tínedžermi, ktorí si svoje rebelstvo dokazujú na požičaných cigaretách od kamaráta alebo lacným vínom z večierky. Ulica vám môže porozprávať aj o ľuďoch ako som ja. Stratených v cudzom meste s päť eurovkou vo vrecku a s nejasným plánom v hlave.
O ľuďoch čo niečo chcú, no nevedia presne čo.
Kráčam cez všemožné uličky. Samozrejme osvetlené. Toľkú dôveru tomuto mestu zatiaľ nedávam, aby som to riskla cez tie temné.
Z jednej strany ulíc ku mne dolieha smiech a dievčenské jačanie, z tých ďalších zas hlasná hudba. Niekedy mám pocit, že sa dokonca tiahne kanálmi a valí sa cez celé mesto.
Prechádzam popri nejakom klube. Bandy deciek v bundách a s cigaretami v rukách stoja pred ním zatiaľ čo ich doprevádza smiech. Všimnem si aj bodygardov stojacich ako skala pred zavretými dverami, ktoré keď sa otvoria, tak ma ovalia žiarivé farebné svetlá, rýchla hudba a pach alkoholu s miešaným s marihuanou. Niežeby som vedela ako vonia hašiš. Len si to myslím. Všetko si len myslím.
Z klubu vychádzajú dvaja chalani v kapucniach strkajúc si cigarety medzi pery. A ja tam stojím a hľadím na nich.
