Na ďalšie ráno som prechádzala popri tom istom klube. Telefonát s Matesom mi tak neskutočne udupal moju dobrodružnú náladu, že som sa po pár minútach zízajúcich na dvere klubu vrátila naspäť na hostel, kde som si predĺžila pobyt o jednu ďalšiu noc. Čo pre nich nebol až taký problém, keďže okrem nich som tam bola asi jediný ubytovaný hosť.
Je až priam divné ako sa veci menia, keď ich vidíte za tmy a potom za svetla. Ten klub vyzerá tak fádne, že keby som si nedávala pozor tak ho s ľahkosťou prehliadnem. Hnedé plechové dvere celé polepené nejakými plagátmi.
Pristúpim bližšie. Prezerám otváracie hodiny. Pred troma hodinami zatvorili. Je osem hodín ráno. Otvárajú o ôsmej večer. A plagát mi hlási, že dnes v noci o pól dvanástej sa tu zastaví nejaká banda rapujúcich chalanov.
Keď to nevyšlo včera, tak dnes určite.
Neodídem z Košíc pokiaľ nevstúpim do toho klubu.
