8.hry o život

6. deň

Zobudila som sa dosť neskoro.
Ani som si neuvedomila, že ma cez noc nikto nestrážil. Mala som šťastie že ma nikto nenašiel.
Poobzerala som si rany a vyzerali oveľa lepšie ako večer.
Pri pohybe som ranu takmer necítila. Rozhodla som sa že si pôjdem chytiť nejaké raňajky.
Po hodinách chôdze som našla malú opicu. Zobrala som ručnú sekeru a hodila som. Trafila presne tam kde som chcela.
Keď som opicu zjedla, rozhodla som sa že pôjdem za mojím zdrojom vody a napijem sa.
Cítila som že organizátori niečo chystajú a že to nebude nič príjemné.
Rozhodla som sa že nebudem čakať. Musím tieto hry vyhrať.
Musím zabiť už len dvoch ľudí a môžem ísť domov k svojej rodine.
Musím.
Nájdem Kniver.

Po hodine chôdze som sa dostala k rohu hojnosti a vydala som sa tým smerom, ktorým minule Kniver  odišla. Pohybovala som sa čo najtichšie.  Zrazu som zacítila hrozný smrad. Nejaká hustá tekutina sa valila z opačnej strany. Pred ňou utekala Kniver. Zrazu tá tekutina zastala a Kniver si vydýchla.
Jasné, organizátori ju nahnali ku mne aby to jedna z nás ukončila.
Skryla som sa za strom.
Podľa zvukov som rozlíšila že Kniver vstala a odchádzala preč.
Začala som ju špehovať.
Mala som ju jasne pod palcom, stačilo hodiť sekerou.
,,Prepáč Kniver, ale víťaz môže byť iba jeden!" Vykríkla som. Ona sa obzrela ale už nestihla ani zjajknúť.
Ozvalo sa delo.
A teraz začína finále.
Je jasné že buď 7. kraj alebo 12.kraj budú mať prvého víťaza.
12. kraj mal veľkú smolu. Takmer vždy ich zabili ešte len v prvý deň v tom úvodnom masakri.
Jumper bola prvá, z ich kraja, ktorá vydržala tak dlho. Určite jej celý kraj teraz fandí.
Náš kraj bol minulý rok veľmi blízko víťazstva. Náš splátca zomrel, keď už boli len 3 splátci. Teraz môže siedmy kraj zvíťaziť.

Keď som sa prechádzala po lese, zbadala som ju. Prvý krát v aréne. Liezla po stromoch tak rýchlo že sa mi len mihla pred očami a bola fuč.
Neviem kde sa to naučila. Ak by bola z 11. kraja tak je to normálne ale 12. krak má banníctvo. To nijako nesúvisí s lezením po stromoch.
Zrazu zoskočila.
,, No a je to tu Susan," povedala zachmúrene, ale nevidela som v heh očiach krutosť ani nenávisť. Tvárila sa previnilo. V ruke držala nôž a na chrbte mala batoh ovešaný nejakým ovocím.
,,Nechcem zomrieť ani ťa zabiť," povedala, ,,v takomto boji by si asi  vyhrala ty, no ja sa už do slutočného sveta vrátiť nechcem." Rozvzlykala sa.
,, Č...Čo to rozprávaš?" Nechápala som.
,,Za celých ty pár dni som zabila jedného splátcu. Bol to Zick. Chlapec, ktorý sa mi páčil. Nechcela som ho zabiť, bežala som od rohu hojnosti a... a... vrazila som do nesu aj s mečom. Napichol sa naň. Chápeš?! Ja som ho nechcela zabiť. My sme mali byť spojenci. V posledný deň pred arénou, keď sme boli na rozhovoroch mi dal bozk. Nikdy som nedostala bozk. Bol to môj vytúžený bozk." Plakala.
,, Ja ... chcem ísť za ním."
Povedala rozhodne a vrazila si nôž do brucha.
,, Nie, " skríkla som. Ešte pred chvíľou mi na tomto dievčati ani trochu nezáležalo, no keď som videla že nie je taká zlá, nechcela som aby zomrela.
No už bolo neskoro.
Ozvalo sa delo.
Čakala som čo sa bude diať.
Ozval sa hlas.
,, Dámy a páni, toto je víťazka 8. Hier o život. Susan Colzeed."
No vtedy som sa necítila ako víťazka.
,, Nie som víťazka," skríkla som hystericky, ,, som vrahyňa!"
Nevedela som či ma niekto počul.
Prišlo vznášadlo a čakalo, kesy nastúpim. Nechcela som nastúpiť.
O 10 minút ku mne spustili mierotvorcov a tí ma donútili chytiť sa rebríka. Vytiahlo ma do vznášadla a tam ma uspali.

Keď som sa prebudila. Strašne som sa chvela. Cítila som čo mi prebiehalo v hlave keď som bola uspatá. Všetci splátci ktorých som zabila. Najprv to bol Iron ktorého som smrteľne poranila.
Potom to bola Berta. Zmija. Matt. Kniver. Gart a Kate kvôli mne zomreli.
Nie, ja nechcem znášať túto vinu.
Videla som, že mi doniesli raňajky. Vedľa mna stáli nejakí doktori a gratulovali mi k výhre no ja som ich nepočúvala. Zobrala som kuchynský nôž a podrezala si žily.
TOTO NIE JE POSLEDNÁ ČASŤ!